Blog

Špargľa lekárska (Asparagus officinalis) je obľúbenou sezónnou zeleninou, s ktorou sa stretneme v celom rade receptov. Na pultoch obchodov si za špargľu výrazne priplatíte, mnoho ľudí sa teda zaujíma o možnosti, ako si vypestovať špargľu na vlastnej záhradke.

Špargľa je vytrvalá bylina s drevnatým podzemkom, ktorá dorastá do výšky 40 až 150 centimetrov. Rastlina sa skladá z dužinatej stonky, už spomínaného drevnatého podzemku a fylokladií - jedná sa o útvary stonky, ktoré na pohľad pripomínajú listy, a tiež plnia ich funkciu. Na rastline však nájdeme aj pravé listy, tie sú ale redukované do drobných „šupín“ priliehajúcich k stonke.

Táto bylina je v strednej Európe pôvodným druhom. Rastie voľne aj v nížinách a na teplejších územiach Česka a Slovenska. Špargľu však nájdeme prakticky v celom miernom páse severnej pologule.

Pestovanie špargle

Pred samotným pestovaním je dôležité vybrať si vhodné miesto. Špargľa preferuje slnečné a dobre odvodnené pozemky s neutrálnou až mierne kyslou pôdou. Tá sa musí pred výsadbou riadne prekypriť a vyživiť (napríklad kvalitným kompostom). Špargľa má rozsiahly koreňový systém, ktorý zasahuje hlboko pod povrch. Nebojte sa teda záhon prekypriť skutočne hlboko, pokojne aj 90 centimetrov. Okrem zapracovania hnojiva pred výsadbou potom prihnojujeme organickým hnojivom ešte trikrát počas vegetačnej doby - v júni, júli a auguste.

Pravidelné zalievanie je kľúčové na udržanie vlhkosti v pôde. Tá je dôležitá najmä po výsadbe, kým špargľa riadne zakorení. Koncom prvého leta má už špargľa dostatočne silný koreňový systém a zalievame ho hlavne v období sucha.

Pre úspešné pestovanie špargle je kľúčový práve prvý rok, kedy musí rastlina dostatočne zakoreniť. V tomto roku sa ešte zberu nedočkáte, pretože všetky nadzemné výhony skracujeme, aby sme podporili správne zakorenenie.

V ďalšom roku už rastlina vytvorí silné a zdravé stonky, ktoré sa môžu zberať. Keď špargľa dosiahne výšku približne 20 až 25 centimetrov, môžete začať zber stoniek. Odrežte ich nad zemou, aby ste minimalizovali poškodenie rastliny.

Pestovanie špargle zo semena

Pestovanie špargle zo semienok vyžaduje určitú trpezlivosť a dodržiavanie správnych postupov. Najprv je potrebné pripraviť vhodnú pôdu – na klíčenie použijeme záhradný substrát s neutrálnym pH. Semená je možné predpestovať v skleníku alebo parenisku, a to ideálne na jar. Na vyklíčenie potrebujú stálu teplotu 20 stupňov. Ak chcete semienka vysievať priamo do záhonov, musíte počkať na koniec apríla až začiatok mája. V tomto prípade však hrozí, že na jeseň budú sadenice ešte drobné a korene nedostatočne silné.

Pred samotným výsevom máčajte semienka deň až dva v čistej vode. Potom ich zasejte do sadbovača s pripraveným substrátom (prípadne do kvetináčov či rovno do zeme, podľa vašich preferencií) a pravidelne zalievajte. Zemina musí byť neustále vlhká a dostatočne teplá.

Druhy špargle

Pri výseve či výsadbe môžete vyberať z troch typov špargle. Tie sa líšia nielen farbou, ale hlavne chuťou a vlastnosťami dôležitými pre správnu prípravu obľúbených receptov.

Požadované farby tiež dosiahnete správnym pestovaním. Ak sa nebavíme o šľachtených odrodách, môžeme povedať, že všetky farby sú vlastne jedným druhom s odlišným spôsobom pestovania. Zatiaľ čo biela špargľa sa pestuje zakrytá fóliou a svoju farbu získa vďaka absencii slnečných lúčov, zelená zasa pôsobením slnka obsahuje veľké množstvo chlorofylu, ktorý je za jeho sfarbenie zodpovedný.

Biela špargľa

Výhonky tejto špargle majú bielu farbu, sú silné, pevné a majú uzavreté hlavičky. Stretnúť sa môžete aj s bielo-fialovou špargľou. Toto sfarbenie získajú výhonky, ktoré rastú čiastočne v zemine a nad povrchom sa objavujú iba hlavičky. Biela špargľa je veľmi krehká a má jemnú chuť.

Zelená špargľa

So špargľou zelenou sa môžeme stretnúť aj v našej prírode. Okrem toho, že sú v strednej a južnej Európe optimálne podmienky na pestovanie, často tu tiež splaňuje. Celé výhonky vrátane hlavičiek majú trávovo zelenú farbu a hlavičky sú oproti bielej špargle mierne otvorené. Stonky bývajú tiež tenšie a mäkšie. Je obľúbená pre svoju sviežu a mierne horkastú chuť, vďaka ktorej sa dá po rýchlom sparení konzumovať prakticky samotná.

Fialová špargľa

Fialová špargľa sa pestuje rovnako ako zelená, ale zberáme iba hlavičky, ktoré sa ešte nestihli vyfarbiť a majú tak tmavo fialovú, miestami zelenú farbu. Hlavičky majú ľahko pikantnú a horkastú chuť.

Výsadba špargle

Pri výsadbe špargle najprv zvolíme vhodné stanovište a upravíme pozemok. Vyššie sme sa už zmienili o bohatom koreňovom systéme tejto byliny, ktorý siaha aj viac ako meter hlboko. Záhon teda pripravujeme podobne ako pre zemiaky. Odstránime všetku burinu, kamene a pôdu dobre prekypríme do hĺbky 50 až 90 centimetrov.

Potom vytvoríme hlboké brázdy, na ktorých dno dáme organické hnojivo – napríklad kompost alebo maštaľný hnoj. Hnojivo zapravíme tak, aby nám zostali približne 25 centimetrov hlbokej brázdy pre bielu a 15 centimetrov pre zelenú špargľu. Každá z nich musí byť navyše 20 centimetrov široká. Potom už môžeme umiestniť sadenice. Optimálny rozostup medzi jednotlivými rastlinami je 30-35 centimetrov pri bielej špargli a 25 centimetrov pri zelenej. Rozostupy medzi jednotlivými riadkami činia asi 1,5 metrov. Vďaka tomu majú rastliny dostatok priestoru a záhon sa dobre udržuje.

Po výsadbe nezabúdame na pravidelnú zálievku. Tá je nevyhnutná na správne zakorenenie mladých rastlín. Pôda by v prvom roku mala byť neustále mierne vlhká.

Priesady špargle

Špargľu nemusíme pestovať iba zo semienok, zakúpiť totiž môžete aj už predpestované sadenice. Uľahčíte si prácu s klíčením a predpestovávaním sadeníc, ktoré je navyše bez skleníka či pareniska náročné. Pri nákupe sa zamerajte na správny typ sadeníc - ak chcete pestovať bielu špargľu, je nutné, aby aj sadenice boli pestované pod fóliou, u zeleného naopak preferujeme bežnú výsadbu do záhona.

Predpestované priesady alebo semená špargle do vášho záhonu nájdete aj v našom e-shope

Zber špargle

V prvom roku po výsadbe nezberáme špargľu vôbec. V tejto chvíli iba odstraňujeme nadzemné časti, aby sme podporili rast koreňov, prípadne necháme rastlinu bez zásahu.

Prvý zber špargle vykonávame až v druhom, prípadne treťom roku po výsadbe. Začíname asi od polovice apríla, záleží na počasí a vzraste výhonov.

A ako zberať špargľu? Výhonky zberáme, keď sú asi 20-25 centimetrov vysoké. Optimálny priemer stonky je potom 1 až 2 centimetre. Na zber použite ostrý nástroj, napríklad záhradnícke nožnice, nôž a podobne – je totiž nevyhnutné dbať na to, aby bol rez čo najšetrnejší a rastlinu príliš nepoškodil. Výhony odoberáme asi 5 centimetrov nad zemou.

Zber špargle by sa mal vykonávať pravidelne, obvykle raz až dvakrát týždenne, nové výhony rastú rýchlo a v kuchyni ich najlepšie využijete, keď sú čo najmladšie a nemajú spodnú časť drevnatú. Doba zberu obvykle trvá niekoľko týždňov a končí obvykle koncom júna alebo začiatkom júla, kedy sa výhonky začínajú predlžovať a strácať na kvalite.
Dbajte na to, aby sa pri zbere nepoškodili iné časti rastliny. Pri správnom zbere a nastavení optimálnych podmienok pre rastliny môžete čerstvé výhonky zberať aj niekoľko rokov. Vyrastené, štvorročné a staršie kusy poskytnú za jednu sezónu až pol kilogramu špargle.

Využitie a príprava špargle

Špargľa má široké kulinárske využitie. Obľúbená je najmä vo Francúzsku a Taliansku, avšak na popularite naberá aj u nás. Jej svieža a ľahká chuť aj vysoký podiel vitamínov a minerálov z nej robia ideálnu surovinu pre jarné a letné pokrmy. Pripraviť ju môžete ako prílohu k mäsu, iba preliatu kvalitným olivovým olejom, maslovou či holandskou omáčkou, pridať ju do šalátov, uvariť z nej špargľový krém, rizoto, zeleninový tatarák, nátierku - možností je skrátka veľa.

TIP: Ďalšou typickou jarnou a letnou zeleninou je mladá mrkva. Rastie rýchlo, má sladkú chuť a jesť sa dá pokojne za surova. Ako si vypestovať zdravú a chutnú mrkvu sa dočítate na našom blogu.

Uhorka (Cucumis) je rod rastlín patriaci do čeľade Cucurbitaceae, ktorý zahŕňa asi 52 druhov. Tento rod je považovaný za jeden z najdôležitejších zástupcov tejto čeľade, pretože medzi ne patria dve veľmi obľúbené a komerčne významné plodiny - uhorka siata (Cucumis sativus) a melón (Cucumis melo).

Uhorky sú pôvodom z tropických a subtropických oblastí Ázie a Indie, kde sa prirodzene vyskytujú na rôznych stanovištiach od nížin po horské oblasti.

Rastliny rodu Cucumis sú jednoročné popínavé byliny s dlanovito zloženými listami a úponkami, ktoré im umožňujú šplhať po oporách. Kvety sú jednopohlavné, žltej farby a vyrastajú jednotlivo alebo vo zväzkoch. Plodom je bobuľa s mnohými semenami, ktorá môže byť rôznorodá čo do tvaru, veľkosti i farby.

Uhorky sú známe pre svoju vysokú nutričnú hodnotu, obsah vitamínov a minerálov, veľké množstvo vody, a taktiež pre svoju širokú škálu kulinárskych, kozmetických a liečebných využití.

Výsev uhoriek

Semená uhorky môžeme vysievať do sadbovačov na predpestovanie sadeníc, ale tiež priamo do záhonov v skleníku či na záhrade. V týchto prípadoch sa termín líši, pretože semienka na vyklíčenie potrebujú dostatok tepla a absenciu prízemných mrazíkov. Ako teda na to?

Výsev uhoriek do skleníka

Ak chcete pestovať uhorky v skleníku po celú dobu vegetácie, môžete ich vysievať priamo do zeme. Vždy je ale lepšie si sadenice predpestovať, a pokiaľ máte skleník, môžete sa do toho pustiť skoro na jar.

Ak trváte aj napriek tomu na tom, že budete uhorky pestovať priamo zo semien, pripravte si v skleníku záhony a skleník dobre vyhrejte. Uhorky potrebujú na klíčenie teplotu okolo 20-25 °C, pôda by mala mať minimálne 15 °C. Skleník pravidelne vetrajte, aby sa zabránilo premnoženiu plesní a húb. Udržujte pôdu stále mierne vlhkú. Sadenice uhoriek by mali vyklíčiť do 7-14 dní.

Výsev uhoriek na záhon

Ako sme si už načrtli v predchádzajúcej kapitole, semienka uhoriek môžeme vysievať priamo do záhona. Toto pestovanie však má svoje pravidlá. Tým najdôležitejším je dostatočne teplá pôda aj vzduch.

Pred výsadbou sa teda uistite, že pôda je dostatočne zahriata (najmenej 15 °C) a že už nehrozia mrazy, čo obvykle býva až v máji alebo júni. Vyberte slnečné miesto s dobre priepustnou a živinami bohatou pôdou.

Semienka uhoriek zasaďte priamo do záhona asi 1-2 cm hlboko a nechajte medzi nimi rozostup cca 30-40 cm pre optimálny rast rastlín. Po výsadbe pravidelne zalievajte a udržujte pôdu vlhkú, ale nie premokrenú. Uhorky ocenia aj pravidelné hnojenie a oporu pre rast (o tom si v našom článku tiež povieme).

Vypestujte si vlastné šalátovky alebo nakladačky - semená uhoriek nájdete v našom e-shope medzi plodovou zeleninou

Predpestovanie uhoriek

Uhorky spravidla predpestovávame vo vyhrievanom skleníku alebo v interiéri. K výsevu pristupujeme už začiatkom apríla, aby boli sadenice do konca mája, kedy už nehrozia prízemné mrazíky, dostatočne silné.

Na predpestovanie uhoriek použite malé kvetináče, rašelinové zakoreňovače alebo špeciálne sadeničkové palety. Uhorky potrebujú dobre priepustnú a živinami bohatú pôdu. Môžete použiť kvalitný záhradný substrát alebo zmes kompostu s perlitom na zlepšenie drenáže.

Do každej nádoby zasaďte 1-2 semienka uhorky, asi 1-2 cm hlboko. Pokiaľ vysádzate viac semienok do jednej nádoby, nechajte medzi nimi dostatok priestoru (aspoň 5 cm), aby sa rastliny mohli rozvíjať.

Po výsadbe semienok dôkladne zalejte pôdu, ale neprelejte ju - pozor na vyplavenie semien, použite vhodný typ kanvičky alebo rozprašovač. Pôda by mala byť vlhká, ale nie premočená.

Uhorky potrebujú na klíčenie teplotu okolo 20-25 °C. Umiestnite nádoby na teplé a svetlé miesto, ideálne s prístupom k priamemu slnku. Sadenice uhoriek by mali vyklíčiť do 7-14 dní. Akonáhle sadenice dosiahnu výšku asi 10 cm a majú niekoľko pravých listov, môžu byť presadené do väčšej nádoby alebo vonkajší záhon, pokiaľ je už dostatočne teplo.

Pred presadením sadeníc uhoriek von je dôležité ich aklimatizovať na vonkajšie podmienky. Sadenice teda postupne otužujeme a ponechávame ich vonku najskôr iba na chvíľu, neskôr čas preťahujeme, až ich nakoniec premiestnime von úplne.

Čím hnojiť uhorky

Rovnako ako väčšina druhov zeleniny, aj uhorky potrebujú na úspešný rast dostatok živín, ktoré počas vegetácie dopĺňame hnojivami. Využiť môžete klasické minerálne hnojivá, ktoré však nie sú pre rastliny určené na konzumáciu najlepšie. Skvelou voľbou sú prírodné organické hnojivá, ako je kompost, hnoj, slepačince alebo nejaká forma zeleného hnojenia. Tieto prírodné materiály pomáhajú zlepšiť štruktúru pôdy, zvyšujú obsah živín a podporujú mikrobiálnu aktivitu.

Pri hnojení (nielen) uhoriek je dôležité dodržiavať správne dávkovanie a intervaly aplikácie, aby nedošlo k prehnojeniu alebo poškodeniu rastlín. Riadime sa vždy informáciami uvedenými na obale hnojiva. Kompost či hnoj zapravujeme do pôdy ešte pred vysadením rastlín. Počas vegetácie potom v pravidelných intervaloch prihnojujeme buď hnojivami rozpustnými vo vode, ktoré aplikujeme spoločne so zálievkou, alebo môžeme na povrch záhona opäť navrstviť menšie množstvo kompostu a podobne.

Ak chcete rastliny podporiť v prirodzenom získavaní dôležitých látok z pôdy a vody, vyskúšajte symbiotické huby v prípravku Symbivit. Celý proces funguje na princípe symbiózy a konkrétne táto spolupráca koreňov rastliny a húb, ktoré sa na nich usídlia, sa nazýva mykorhiza. Rastlina poskytuje hube energiu, ktorú získava zo slnečného svetla – huba ju na oplátku zásobuje veľkým množstvom vody so živinami a podporuje navyše funkciu koreňovej mikroflóry, vďaka čomu dochádza k zefektívneniu vstrebávania živín.

Uhorky nakladačky pestovanie

Pestovanie "nakladačiek" je jednoduchšie ako u iných typov uhoriek - zatiaľ čo hadovky alebo tzv. desiatové uhorky musíme ako sadivo zakúpiť, pretože sa častou vrúbľujú na podnože tekvíc, nakladačky vypestujeme zo semienok v skleníku i záhone. Sú vhodné na pestovanie na poli, pomerne odolné a majú vysoké výnosy. Stačí im pravidelné hnojenie, bohatá zálievka a občas záhon zbaviť buriny.

Choroby uhoriek

So zeleninou to býva v záhrade často náročné. O rastliny a plody plné živín sa totiž pokúšajú nielen škodcovia, ale aj celý rad chorôb. Tie sa nevyhýbajú ani uhorkám. S čím sa u nich môžeme stretnúť?

Plesne - prejavujú sa bielym až šedým práškovitým povlakom na listoch, ktorý sa postupne rozširuje na celú rastlinu. Plesne však môžu spôsobovať aj hnednutie či černenie listov, záleží na konkrétnom druhu.

Erwinia tracheiphila - jedná sa o baktériu spôsobujúcu hnitie a žltnutie listov, vädnutie a úhyn celej rastliny.

Mozaika uhorková – jedná sa o vírusové ochorenie, ktoré sa prejavuje deformáciami listov, žltými škvrnami a výskytom veľmi malých, či dokonca žiadnych plodov.

Antraknóza - táto hubová choroba spôsobuje tmavé škvrny na listoch, stonkách a plodoch.

Žltnutie uhoriek - žltnutie listov i plodov môže spôsobovať prelievanie rastlín, ale aj nedostatok živín alebo svetla, prípadne výskyt škodcov (najčastejšie savého hmyzu ako sú vošky).

Pre úspešné pestovanie uhoriek je dôležité pravidelne sledovať rastliny a včas zasahovať proti možným chorobám. Používajte preventívne opatrenia, ako je správna poloha záhona, dostatočný rozostup medzi rastlinami, použitie zdravých sadeníc alebo semienok a kontrola škodcov. V prípade výskytu choroby bezodkladne odstraňujte napadnuté časti a aplikujte vhodné fungicídy alebo baktericídy podľa pokynov výrobcu.

Kedy sadiť uhorky

Ak si chcete predpestovať vlastné sadenice, začnite s tým už tri až štyri týždne pred plánovanou výsadbou do záhonov, a to vo vykurovanom skleníku alebo vo vnútri domu.

Kedy sa sadia uhorky

Kedy teda zasadiť uhorky? Sadenice do záhonov vysádzame najčastejšie po „troch zamrznutých“, teda v druhej polovici mája. V tejto chvíli už nehrozia prízemné mrazíky, ktoré by mohli chúlostivé rastliny zničiť.

Sadenie uhoriek

Pred výsadbou predpestovaných sadeníc si najskôr zvolíme správne stanovište a pripravíme záhon. Uhorky potrebujú dostatok slnka, ideálne 6-8 hodín denne. Pozemok by mal byť tiež chránený pred vetrom a nevľúdnymi vplyvmi počasia. Záhon zbavte buriny, pôdu prekyprite a zapracujte kompost. Pred vysadením do záhona je dobré sadenice riadne zaliať, aby mali dostatok vlahy pre prvé dni na novom mieste.

Ako ďaleko od seba sadiť uhorky

Jamky v záhonoch by mali byť v rozostupoch 40 až 60 centimetrov. Záleží však na tom, aký druh uhoriek pestujete a akým spôsobom. Plazivé odrody mávajú častejšie ešte väčšie rozostupy, pokojne aj 90 centimetrov a viac. Pokiaľ však rastliny vyvádzate napríklad po sieti alebo ich vyväzujete, môžete sa držať 40 až 50 centimetrov.

Vrúbľovanie uhoriek

O vrúbľovaní uhoriek ste ešte možno nepočuli, najmä ak pestujete výhradne nakladačky a poľné uhorky. Vrúbľujú sa totiž hlavne hadovky, ktoré sú náchylnejšie k rôznym chorobám a vďaka vrúbľovaniu podporíme nielen vitalitu celej rastliny, ale aj výnosy. Sadenice šalátových uhoriek alebo hadoviek už kúpite väčšinou vrúbľované. Ide totiž o náročnú disciplínu, ktorá potrápi začínajúcich aj pokročilých záhradníkov. Pokiaľ sa však do toho chcete pustiť aj napriek tomu sami, tu je pár tipov.

Ako podnož môžete použiť odolnejšie odrody uhoriek alebo tekvíc, ktoré majú silný koreňový systém a odolnosť voči chorobám. Štep by mal byť z odrody uhorky s dobrými plodiacimi vlastnosťami.

Na vrúbľovanie budete potrebovať ostrý a čistý nožík alebo skalpel, vrúbľovacie klipy alebo pásky a dezinfekčný prostriedok na sterilizáciu nástrojov. Tie treba dôkladne vyčistiť, aby sme sa vyvarovali prenosu chorôb.

Vyberte zdravú a silnú rastlinu ako podnož. Vykonajte šikmý rez asi 2-3 cm nad pôdou, pričom dĺžka rezu by mala byť asi 2 cm. Ďalej zvoľte zdravý výhon uhorky požadovanej odrody ako štep. Vykonajte rovnaký šikmý rez, ako pri podnoži, tak aby sa oba rezy dobre spojili. Položte štep na podnož tak, aby sa rezy presne kryli. Uistite sa, že miesta rezov sú dobre spojené a že cambium (tenká vrstva buniek medzi kôrou a drevom) oboch rastlín je v kontakte.

Na upevnenie spojenia použite vrúbľovacie klipy alebo pásky. Rastliny umiestnite do tieňa a zaistite im vlhké prostredie (napríklad pomocou plastového vrecka). Zalievajte opatrne a pravidelne, aby bola pôda a vlhká, ale nie premokrená. Počas nasledujúcich 7-10 dní by malo dôjsť k zrastaniu vrúbľovaných častí. Po úspešnom zraste môžete postupne zvykať vrúbľované rastliny na silnejšie svetlo a nakoniec ich vysadiť na záhon.

Vrúbľované priesady uhoriek tiež možno kúpiť v našom e-shope.

Pestovanie uhoriek na sieti

Pestovanie uhoriek na sieti je stále populárnejšie a má to hneď niekoľko dôvodov. Tým prvým je minimalizácia plesní. Uhorky na sieti lepšie "dýchajú", presychajú a zelené časti neustále neležia na vlhkej pôde, ktorá sa na množenie patogénov priamo ponúka. Ku kvetom a plodom sa dostane viac slnka. Dočkáme sa tak väčších a chutnejších uhoriek.

Pestovanie na sieti je ľahké, pretože rastlina so svojimi úponkami prirodzene plazí sama. Stačí do záhona upevniť sieť kolmo k zemi. Keď sú sadenice dostatočne vysoké, začneme ich na sieť smerovať. Potom už regulujeme ich smer a vyvádzame konce stoniek až k hornej časti siete, odkiaľ potom necháme rastlinu prerastať späť dole. Ak chcete, aby sa držala iba “v medziach siete”, zaštipnite vrchol stonky súbežne s jej hornou časťou.

Vyväzovanie uhoriek

Rovnaké pozitíva ako pestovanie na sieti má aj vyväzovanie uhoriek. Vyväzovanie prebieha rovnako ako napríklad u fazule. Najľahšie je umiestniť sadenice na záhone do kruhu a do jeho stredu zapichnúť približne 1,5 až 2 metre dlhú tyč. Pri každej sadenici zapichneme do zeme kolík a vyvedieme špagát k vrcholu tyče. Po týchto napnutých povrázkoch potom budeme smerovať rastúce stonky - dostatočne silný šľahúň vždy opatrne priviažeme k tyči pomocou povrázku a necháme ho rásť až k vrcholu tyče. Tu môžeme stonky buď zastrihnúť, alebo ho nechať rásť po tyči dole.

Uhorky na balkóne

Príliš veľa záhradkárov uhorky na balkónoch nepestuje. Táto zelenina totiž potrebuje pomerne dosť miesta, slnka a vlahy. Ak zvolíte tú správnu odrodu a spôsob pestovania, podarí sa vám zberať plody aj v kvetináči na balkóne či terase.

Pestovanie uhoriek v nádobách

Na pestovanie uhoriek na balkóne budete potrebovať dostatočne veľké nádoby alebo kvetináče s dobrou drenážou. Odporúča sa použiť nádoby s minimálnym priemerom 30 cm a hĺbkou 20-25 cm. Nádoby naplňte kvalitným záhradníckym substrátom zmiešaným s kompostom alebo organickým hnojivom. Do každého kvetináča potom príde jedna sadenica.

Kvetináče umiestnite na dostatočne preslnené stanovište a pravidelne zalievajte. Do nádoby dajte stabilnú oporu (napríklad špirálovú tyč, drôtenú mrežu a podobne).

TIP: Ak hľadáte nenáročnú zeleninu do záhrady, ktorú upotrebíte takmer v každom recepte, vysaďte si cesnak. Znesie takmer všetky typy pôd a vysadiť ho môžete na jar aj na jeseň. Ako na pestovanie cesnaku sa dozviete v našom predchádzajúcom článku.

Vŕba (Salix) je pomerne obsiahly rod stromovitých či krovitých rastlín. Vŕby sa bežne vyskytujú takmer po celom svete, prevažná väčšina však v miernom podnebí severnej pologule, skôr vo vlhkých oblastiach. Nájdeme ich pozdĺž riek, okolo rybníkov, v blízkosti rašelinísk, v lužných lesoch, ale aj vo vyšších a chladnejších polohách.

U nás je vŕba spájaná s mnohými tradíciami, v minulosti bolo drevo využívané nielen v košikárstve, ale aj na výrobu nábytku či hudobných nástrojov. Vŕbová kôra sa tiež využívala v tradičnej medicíne. Okrem toho sa jedná o dôležitú včelársku rastlinu. Jahňady sú totiž plné sladkého nektáru a peľu, čo hmyz veľmi ocení.

Vŕby majú obvykle silný kmeň (vzhľadom k veľkosti stromčeka), prípadne rastú v tvare kríka. Listy sú kopijovité alebo čiarkovité, drobných rozmerov, na jeseň opadajú.

Kvety vŕby sú usporiadané do jahňad. Tie môžu mať odlišný vzhľad; nám sú už od detstva najznámejšie vŕby rakytové, ktorým sa ľudovo hovorí „baburiatka, bahniatka“  pre ich hebkú štruktúru.

Pestovanie vŕby

Vŕby sú náročné na svetlo a vlahu. Vysádzame ich teda na stanovište slnečné, prípadne s dostatkom rozptýleného svetla po celý deň. Polotieň či plný tieň týmto rastlinám nesvedčí.

Na pôdu vŕby nie sú vyberavé. Dobre sa im darí aj v menej výživných pôdach s vysokým podielom piesku. Hlavné je pre nich dostatok vlhkosti. Pokiaľ vŕbu nevysadíte priamo pri jazierku alebo pri rybníku, musíte ju pravidelne zalievať - zemina okolo kmeňa by mala byť neustále mierne vlhká (nie podmáčaná, aj keď v tomto ohľade znesú veľa).

Sadenie vŕby

Vŕbu vysádzame rovnako ako ktorýkoľvek iný strom či ker. Dôležité je zvoliť optimálne stanovište – to už sme si priblížili v predchádzajúcom odseku.

Vŕbu zasadíte tak, že vykopete dostatočne veľkú jamu pre koreňový bal, umiestnite strom do jamy a pevne prikryjete zeminou. Pri niektorých druhoch, napríklad pri vŕbe košikárskej, je dôležité vysadiť sadenicu tak, aby jednotlivé vetvy boli k okolitému povrchu pod uhlom 60°, pričom nad zemou zostávajú 3 až 5 púčikov z každého prútu.

Kedy zasadiť vŕbu

Vŕbu je najlepšie zasadiť na jeseň alebo na jar, keď nie je v plnom raste. Ak máte však kvalitné a dostatočne predpestované sadenice, môžete ich vysadiť prakticky kedykoľvek od jari až do jesene. Ak sadíte počas vegetačného obdobia, musíte sa rastline viac venovať, najmä čo sa zálievky týka.

Kam zasadiť vŕbu

Vŕbu by ste mali zasadiť na slnečné miesto s dostatkom vlhkosti a priestoru pre jej rast. Niektoré ázijské druhy, napríklad vŕba japonská, znesú aj mierny polotieň.

Vŕby sú mrazuvzdorné, nie je teda nutná výsadba do kvetináčov a náročný transport na konci každej sezóny. Vetvy niektorých druhov sú pomerne tenké a krehké, preto sa oplatí stromčeky vysadiť na miesto chránené pred vetrom. To sa však netýka napríklad vŕby košikárskej alebo niektorých našich pôvodných druhov, ktoré majú pružné a odolné vetvy.

Strihanie vŕby

Vŕbu je vhodné strihať v období vegetačného pokoja, teda od neskorej jesene do skorej jari. Pri reze odstraňujeme najmä suché, poškodené a prekrývajúce sa konáre. U všetkých pestovaných druhov dbáme aj na estetiku, korunu teda udržujeme v pravidelnom tvare.
Vŕby obrastajú rýchlo, počas roka tak robíme najčastejšie dva až tri rezy. Ten prvý býva najradikálnejší a uskutočňujeme ho ešte pred vytvorením prvých púčikov, teda pokojne už vo februári. Počas roka vykonávame udržiavacie rezy.

Kedy strihať japonskú vŕbu

Vŕbu japonskú striháme každý rok celkom trikrát. Prvý rez robíme na prelome februára a marca. Dôležité je, aby ešte na vetvách neboli rozvinuté púčiky a rez tak vŕbe neuškodil. V túto ročnú dobu sa nebojíme do kríka zasiahnuť poriadne a prevedieme radikálny rez, pri ktorom skrátime výhony až o dve tretiny ich dĺžky.

Ďalší rez robíme v lete, kedy vŕbu zastrihujeme do pekného tvaru. Posledný potom urobíme na jeseň, ideálne v novembri, kedy odstraňujeme všetky vyčnievajúce vetvy, ktoré narúšajú estetiku koruny.

Strihanie vŕby na jeseň

Na rez vŕby sa najviac hodí obdobie okolo Veľkej noci. Nie nadarmo sa košíky, korbáče a ďalšie výrobky pletú práve z vŕbového prútia, ktoré bolo vždy nutné v túto ročnú dobu odstrániť. Rez však môžeme v niektorých prípadoch vykonávať aj na jeseň. Najčastejšie tak robíme pri drobných okrasných druhoch, ktoré chceme udržiavať kompaktné a úhľadné (vzrastlé stromy a košaté kríky zrezávame raz za jeden až dva roky na jar).

Jesenný rez nesmie byť radikálny. Jedná sa o rez udržiavací, kedy odstraňujeme iba nežiaduce časti vetiev, ktoré narúšajú tvar koruny.

Vŕba druhy

Tento rod zahŕňa viac ako 400 jednotlivých druhov. Niektoré druhy vŕb sú si natoľko blízke, že na ich presné rozoznanie je potrebné využiť odborné botanické techniky.

V slovenskej prírode nájdeme 22 pôvodných druhov, ktoré prirodzene rastú najmä vo vlhkých oblastiach, pozdĺž riek, rybníkov či iných vodných plôch. Vŕby sú však obľúbené aj ako okrasné stromy, v záhradách tak okrem našich pôvodných druhov nájdeme aj niektoré z ázijských a amerických vŕb.

Medzi najbežnejšie aj najobľúbenejšiebenejšie druhy pestované u nás patria:

Vŕba ružová (Salix gracilistyla) - tento druh je zaujímavý svojimi ružovými "jahňadami", 'Mount Aso'.

Vŕba japonská (Salix integra) - druh okrasný nielen jarnými kvetmi, ale aj listom. Ľahko sa tvaruje, v záhradách je veľmi obľúbený. Najmä 'Hakuro Nishiki'.

Vŕba stromčekovitá (Salix arbuscula) - nízka okrasná vŕba, tvorí asi jeden meter vysoký stromček. S obľubou vysádzaná ako doplnok medzi nízke kríky a byliny.

Vŕba rakytová (Salix caprea) - stredne vysoký strom, ktorý preferuje rast pri vodných plochách. Významná včelárska rastlina. Zaujímavá je tiež previsnutá forma 'Pendula'.

Naše ďalšie pôvodné druhy bežne sa vyskytujúce v prírode strednej Európy sú Vŕba biela (Salix alba), Vŕba krehká (Salix euxina), Vŕba trojmužná (Salix triandra), Vŕba popolavá (Salix cinerea), Vŕba ušatá (Salix aurita)

Sadenice vŕby do vašej záhrady, k jazierku i rybníku nájdete aj na našom e-shope. Vyberať môžete hneď z niekoľkých obľúbených druhov

Okrasná vŕba

Okrasné vŕby sú v súčasnosti veľmi žiadaným doplnkom moderných záhonov plných okrasných tráv, nízkych kríkov a kvitnúcich bylín. Medzi obľúbené okrasné druhy patrí napríklad vŕba japonská alebo vŕba pokrútená.

Vŕba v kvetináči

Krútená vŕba v kvetináči je krásnou jarnou dekoráciou nielen na záhradu, ale aj na balkón, terasu či pred dom. Dôležité je opäť dodržať niekoľko pravidiel pre pestovanie – najmä plne slnečné stanovište a dostatok vlahy.

Pokiaľ chcete zakúpenú vŕbu v kvetináči pestovať aj naďalej, je nutné ich presadiť do väčšej nádoby a v zimných mesiacoch ideálne kvetináč s rastlinou preniesť do skleníka, v ktorom nemrzne. Krútenú vŕbu tiež môžete po sezóne z pôvodného kvetináča vybrať a jednoducho ju vysadiť do záhrady.

Previsnutá vŕba na kmienku

Okrasná vŕba na kmienku 'Pendula' alebo ´Kilmanrock' skrášli predzáhradku, poskytne tieň v parku alebo sa postará o smútočný vzhľad pietneho miesta. Medzi previsnuté druhy vŕb patria napríklad vŕba babylonská, vŕba biela, vŕba Matsudova alebo vŕba náhrobná. Všetky menované druhy, okrem previsnutých, však dorastajú aj do niekoľkých metrov. Ak hľadáte drobnejší druh previsnutej vŕby na kmienku do záhrady, zvoľte napríklad vŕbu drobnú stromčekovitú.

TIP: Milujete minimalistický vzhľad okrasných odrôd neplodiacich stromov? Vŕbu v záhrade krásne doplnia napríklad zakrpatené brezy alebo javory. A práve o pestovaní okrasných javorov sme sa viac rozpísali v našom predchádzajúcom článku.

Pomohol vám tento článok? Ak chcete dostávať pravidelné pestovateľské tipy do záhrady, informácie o novinkách v sortimente a výhodné akčné ponuky, registrujte sa na odber nášho newslettera.

Zanoväť (Cytisus) je rod rastlín z čeľade bôbovitej a zahŕňa približne 50 jednotlivých druhov. Tento ker je pôvodom z Európy, západnej Ázie a severnej Afriky, kde rastie na slnečných stráňach, v krovinách alebo vo svetlých lesoch. U nás je pôvodným druhom iba zanoväť černejúca, zdomácnel tu aj prútnatec metlovitý, ktorý okrem toho pestujeme ako okrasnú drevinu nielen v záhradách, ale aj v parkoch a mestských výsadbách.

Zanoväte sú známe svojimi nápadnými kvetmi, ktoré sa objavujú na jar v rôznych odtieňoch žltej, oranžovej, červenej či bielej farby, záleží na druhu i kultivare. Kvety majú charakteristický tvar typický pre bôbovité rastliny a môžu byť jednoduché alebo zložené do strapca.

Pestovanie prútnatca sa svojou náročnosťou príliš nelíši od iných kvitnúcich kríkov. V nasledujúcich riadkoch sa dozviete, čo rastlina na úspešný rast a kvitnutie potrebuje.

Farby zanoväte

Kvety zanoväte môžu mať rôzne sfarbenia. Farba kvetov závisí nielen od druhu, ale aj od konkrétnej odrody. Stretnúť sa tak môžeme so zanoväťou s bielymi, žltými, oranžovými, červenými, ružovkastými či béžovohnedými kvetmi. Tie môžu byť dokonca dvojfarebné a vytvárajú tak zaujímavé variácie.

Rod zanoväť zahŕňa viac ako 50 druhov. V našich záhradách sa však najčastejšie stretneme so zanoväťou skorou (Cytisus × praecox) a prútnatcom metlovitým (Cytisus scoparius). Tieto dva druhy sa pestujú ako okrasné, pod ich názvom tak nájdeme celý rad kultivarov, ktoré sa od seba líšia farbou, ale aj výškou kríka a ďalšími znakmi.

Zanoväť skorá

(Cytisus × praecox) je hybridný druh zanoväte, ktorý vznikol krížením Cytisus purgans a Cytisus multiflorus. Tento kerovitý druh je obľúbený pre svoje bohaté kvitnutie, ktoré nastáva už skoro na jar, odtiaľ aj názov „skorá“.

Kvety tohto druhu zanoväte sa vyskytujú v rôznych odtieňoch žltej, bielej a ružovkastej farby. Tieto nápadné kvety bývajú usporiadané v zhlukoch sú atraktívne nielen pre pestovateľov, ale aj pre opeľovače z radov hmyzu.

Medzi najobľúbenejšie odrody zanoväte skorej patrí napríklad 'Firefly' so zaujímavým, žltooranžovým sfarbením kvetov, 'Booscop Ruby' s červenými kvetmi, 'Albus' s bielymi kvetmi, žltý 'Allgold', nezvyčajne sfarbená 'Frisia' s hnedožltými a hnedožltými alebo 'Zitronenregen' so žltými kvetmi.

Nádherne sfarbené prútnatce osviežia každú záhradu už čoskoro na jar. Navštívte náš e-shop a vyberte si z našej ponuky

Prútnatec metlovitý

(Cytisus scoparius), je krovitý druh pochádzajúci z Európy a severozápadnej Afriky. Jeho prirodzeným stanovišťom sú slnečné stráne a svetlé lesy - z toho teda možno usúdiť, že v záhrade bude kríkom vyhovovať ako plné slnko, tak polotieň.

Tento druh prútnatca dorastá do výšky 1-3 metre a je charakteristický svojou hustou, vzpriamenou a rozvetvenou stavbou. Jeho nápadné kvety majú obvykle žltú farbu (u kultivarov sa môže farba líšiť) a sú usporiadané v zhlukoch pozdĺž vetiev. Kvitne od neskorej jari do začiatku leta.

Prútnatec metlovitý bol tradične používaný na výrobu metiel, odtiaľ jeho názov "metlovitý". Predtým sa tiež využíval v ľudovom liečiteľstve alebo na zúrodňovanie piesčitej pôdy. Dnes je tento druh obľúbený ako okrasná drevina pre svoje atraktívne kvitnutie a nenáročnosť na pestovanie.

Medzi obľúbené odrody patrí napríklad 'Lena' s pomerne veľkými oranžovými kvetmi s žltkastým stredom alebo 'La Coquette' v trikolórnom fialovo-žlto-bielom sfarbení.

Zanoväť černejúca

(Cytisus nigricans) je pôvodným druhom v strednej Európe, teda aj na Slovensku a Českej republike. Tento ker sa vyskytuje predovšetkým na okrajoch lesov, vo svetlých lesoch, alebo na suchších kamenistých miestach a okolo skál. Vyhľadáva skôr neutrálne až zásadité pôdy, ktoré sú chudobné na živiny a často vysychajú.

Dorastá do výšky pol až dvoch metrov. Jeho kvety majú žltú farbu s tmavými škvrnami vo vnútri a sú usporiadané v zhlukoch pozdĺž vetiev. Kvitne od neskorej jari do začiatku leta.

Zanoväť na kmienku

Je to okrasná drevina, ktorá sa pestuje vo forme stromčeka s jedným alebo niekoľkými kmienkami a korunou tvorenou krovitými vetvami. Aby sme dosiahli tento vzhľad, vrúbľujeme mladé kríky zanoväte na podpníky, pretože ani starostlivým rezom by sme takého výsledku pravdepodobne prirodzene nedosiahli.

Táto forma zanoväte je obľúbená pre svoj atraktívny vzhľad a kompaktný rast, vďaka čomu je vhodný do menších záhrad, nádob na terasách alebo ako solitér medzi inými rastlinami.

Zanoväť na kmienku vyžaduje rovnakú starostlivosť ako ostatné druhy, teda pravidelný rez a strihanie, dostatok slnka, priepustnú pôdu s dostatkom živín a pravidelnú zálievku. Pri pestovaní v nádobách je dôležité zaistiť dostatočne veľký kontajner a pravidelné presádzanie do väčšej nádoby. Zimu by mal stromček stráviť na chránenom mieste bez mrazu.

Zanoväť strihanie

Starostlivosť o zanoväť zahŕňa pravidelný rez a strihanie, aby rastlina udržala kompaktný tvar a bohato kvitla. Rez zanoväte by mal prebiehať po odkvitnutí, zvyčajne na konci jari alebo začiatkom leta. Pri reze je dôležité odstrániť všetky odkvitnuté kvety a skrátiť vetvy, ktoré nesú kvety, o asi jednu tretinu ich dĺžky. Tiež je vhodné prerezať staršie a slabšie vetvy pri základni kríka, aby sa podporil rast mladých a silných výhonov.

Udržiavací rez zanoväte spočíva vo formovaní kríka podľa potrieb a estetických preferencií. Môže byť vykonané kedykoľvek počas vegetačného obdobia, ale ideálne by sa malo uskutočniť pred nástupom zimy, aby rastlina mohla lepšie odolávať chladným podmienkam.

Ďalšia starostlivosť o čilimník

Na udržanie zdravého rastu a bohatého kvitnutia je tiež dôležité zabezpečiť zanoväti dostatok slnka, priepustnú pôdu s dostatkom živín a pravidelnú zálievku, najmä v období sucha. Prihnojovanie môže byť vykonané na jar a na jeseň pomocou kompostu alebo granulovaného hnojiva s nízkym obsahom dusíka. V zime je dobré chrániť koreňový systém prútnatcov pred mrazom napríklad vrstvou mulča alebo lístia.

TIP: Medzi ďalšie obľúbené druhy stredne veľkých kríkov patrí napríklad cezmína. Tá naopak vyzdobí záhradu aj na jeseň a v zime. Ako pestovať cezmínu sa dozviete v našom predchádzajúcom článku.

Tavoľník (Spiraea) je rod drevín z čeľade ružovitých, ktorý zahŕňa viac ako 80 druhov. Tieto rastliny sú rozšírené po celom svete, vyskytujú sa predovšetkým v miernom podnebnom pásme a na severnej pologuli.

Tavoľníky sú opadavé kríky alebo nízke stromy s jednoduchými listami a kvetmi usporiadanými do bohatých súkvetí. Kvety bývajú biele, ružové alebo červené a kvitnú od jari do leta. Niektoré druhy tavoľníkov majú aj dekoratívne ovocie vo forme malých bobúľ.

Tieto rastliny sú obľúbené medzi záhradkármii pre svoju ľahkú pestovateľnosť a krásne kvety. Najčastejšie sa vysádzajú ako solitéry alebo skupiny krov do okrasných záhrad, ale je možné ich použiť aj ako živý plot.

Druhy tavoľníka

Medzi najznámejšie druhy tavoľníkov patrí napríklad Spiraea japonica, Spiraea x vanhouttei alebo Spiraea thunbergii. Každý druh má svoje špecifické nároky na stanovište a starostlivosť, preto je dôležité vybrať si ten správny pre danú lokalitu.

Tavoľník biely

(Spiraea alba) pochádza pravdepodobne z Ázie a vyznačuje sa drobnými bielymi kvietkami, ktorými je ker v čase kvetu doslova posiaty. Dorastá sa do výšky dvoch až troch metrov. Listy sú sýto zelené, hladké, vajcovitého tvaru. Tento druh sa tiež často využíval v tradičnej ľudovej medicíne.

Tavoľník čerešňolistý

Tavoľník čerešňolistý vs.slivkolistý (Spiraea prunifolia) dorastá do výšky 1,5 až dvoch metrov. Je obľúbený pre svoje plné biele kvety, ktoré sa objavujú skoro z jari, ešte pred olistením. Listy sú vajcovité, tmavo zelené s pílovitým okrajom. Vysádza sa nielen do skupín, ale aj ako solitéra, kedy krásne kvety vyniknú ešte lepšie. Najobľúbenejšou odrodou je bohato kvitnúca 'Plena'.

Tavoľník brezolistý

(Spiraea betulifolia) tvorí kompaktnejší, nižší, guľovitý ker. Listy sú svetlo zelené, tvarom podobné listom brezy, ako už druhový názov napovedá. Kvety sa objavujú počas letných mesiacov, majú bielu farbu a sú usporiadané v okolíkoch.

Tavoľník japonský

(Spiraea japonica) patrí medzi najobľúbenejšie a najzaujímavejšie okrasné druhy. Používa sa v záhradách a parkoch do kríkových výsadieb, živých plotov aj ako solitéra. Pomerne veľké súkvetia majú fialovú, ružovú, niekedy aj bielu farbu. Medzi obľúbené odrody patrí napríklad 'Shirobana' alebo 'Golden Princess'.

Tavoľník van Houtteov

(Spiraea × vanhouttei) kvitne veľmi bohato a vytvára husté previsy. Skvele vyzerá v solitérnej výsadbe aj v živom plote. Dorastať sa môže až štyroch metrov, spravidla je to však menej. Prevísajúce vetvy podporia prirodzený a estetický vzhľad aj pri minimálnej údržbe.

Tavoľník Thunbergov

(Spiraea thunbergii) je hustý, košatý ker s tenkými vetvami. Kvitne bohato, bielymi drobnými kvetmi. Jedná sa o nižší druh dorastajúcej sa výšky okolo jedného a pol metra.

Tavoľník Bumaldov

(Spiraea × bumalda), známy aj ako tavoľník nízky, patrí opäť medzi menej vysoké druhy. Kríky sú vysoké len niečo málo cez meter. Kvety bývajú biele, ružové aj fialové - záleží na zvolenej odrode. Hodí sa do skupinových výsadieb.

Tavoľník vŕbolistý

(Spiraea salicifolia) je vzpriamený ker s výbežkami, ktorý produkuje husté pyramídovité klasy bielo-ružových až intenzívne ružových, sladko voňajúcich kvetov s vystupujúcimi tyčinkami. Jeho obdobie kvitnutia trvá od júla do septembra a jeho listy sú tmavo zelenej farby. Rastlina môže dorásť do výšky 200 cm a šírky až 300 cm.

Vysaďte si nenáročné druhy tavoľníka aj do vašej záhrady. Sadenice obľúbených kultivarov nájdete v našom e-shope

Tavoľník v záhrade

Vzhľadom na ľahké a nenáročné pestovanie, krásne kvety a dekoratívne lísty sú tavoľníky obľúbenými rastlinami v záhradách i parkoch.

Kvety môžu byť bielej, ružovej alebo červenej farby a sú usporiadané vo vrcholíkoch. Objavujú sa predovšetkým na jar av lete, rastlina kvitne pomerne dlho. Ker má tiež atraktívne listy, ktoré sú striedavo usporiadané na vetvách.

Tavoľník je pomerne nenáročný druh rastliny, čo sa týka pestovania. Preferuje slnečné stanovište s dobrou priepustnosťou pôdy.

Pestovanie tavoľníka

Pestovanie tavoľníka je pomerne ľahké a nenáročné.

Stanovište - tento ker preferuje slnečné stanovište, znesie aj polotieň, ale menej v ňom kvitne.
Zemina - dobre priepustná pôda, ideálne mierne vlhká a humózna.
Zálievka - je dôležité ker pravidelne zavlažovať, najmä v období sucha. Vyrastené kríky a skupinové výsadby si s vlhkosťou hospodária samy.
Rez tavoľníka - na udržanie bohatého kvitnutia je vhodné vykonávať jarný rez, pri ktorom sa odstraňujú staré, nekvitnúce a poškodené vetvy.
Rozmnožovanie - možno vykonať letnými či drevitými odrezkami, prípadne aj semenami.

Pri správnej starostlivosti sa môže stať tavoľník atraktívnym prvkom vašej záhrady, ktorý bude každoročne potešiť svojimi nádhernými kvetmi.

Tavoľník na živý plot

Vyššie druhy tavoľníkov sú ideálnymi adeptami na takmer bezúdržbové živé ploty. Strihať sa musí minimálne, ale nie je to nič pre milovníkov perfekcionizmu - ak by sme totiž tavoľník tvarovali do precízne strihaníého plotu, nedočkali by sme sa záplavy kvetov.

Výhodou tavoľníkov je okrem iného aj ich odolnosť voči znečistenému prostrediu. Ak potrebujete vysadiť kríky priamo pri ceste a aspoň trochu eliminovať smog a znečistený vzduch, tavoľníky vám s tým pomôžu.

Tavoľník strihanie

Strihanie tavoľníka síce nie je nevyhnutné, ale rovnako ako u iných rastlín je časom treba ho omladiť kvôli presychaniu, starnutiu a menšiemu množstvu kvetov na starších vetvách. Pokiaľ vieme, ako na to, môžeme to ľahko urobiť a ak urobíme chybu, tavoľník nám ju odpustí.

Ako teda strihať tavoľník? Cieľom rezu je dosiahnuť bohatší, kompaktnejší vzhľad a podporovať rast mladých výhonov pre lepšie kvitnutie, prípadne aj druhú vlnu kvetov. Termín rezu záleží na dobe kvitnutia kríku.

Tavoľníky sa delia na jarné druhy – kvitnú v apríli až júni a letné druhy. Prvú skupinu striháme hneď po odkvitnutí na prvom silnom púčiku zhora. Druhú skupinu striháme zhruba o polovicu alebo až k hlavným vetvám asi 30 cm nad zem, ideálne skoro na jar.

Všeobecne sa dá povedať, že u všetkých tavoľníkov môžeme vykonať radikálne zmladenie, ak je to potrebné. Rastlina rýchlo znova obrastá a kvitne. Pokiaľ mladé kríky neprerezávame, môžu rásť vytiahnuté a riedke. U previsnutých odrôd robíme len mierne skracovanie, aby si zachovali svoj prirodzený vzhľad. Vždy úplne odstraňujeme staré, poškodené alebo napadnuté vetvy. Ak nám vadia nevzhľadné uschnuté plody pri neskoro kvitnúcich druhoch, môžeme ich tiež odstrihnúť.

TIP: Ďalším zaujímavým kvitnúcim kríkom do záhrady je napríklad vajgela. Rozžiari kríkové výsadby farbami a priláka mnoho opeľovačov. Ako pestovať vajgelu sa dozviete v našom predchádzajúcom článku.

Paprika (Capsicum) patrí, podobne ako paradajky alebo zemiaky, do čeľade ľuľkovitých. Jedlé plody rastliny našli široké uplatnenie v kuchyniach celého sveta. Ide v podstate o dužinaté bobule so semenami, z ktorých sa rastliny pestujú.

Rod paprika zahŕňa viac ako 40 rôznych druhov a desiatky, ak nie stovky odrôd, ktoré sa od seba líšia veľkosťou či tvarom kríka, farbou, veľkosťou i chuťou plodov, prípadne aj obsahom kapsaicínu, ktorý spôsobuje pálivú chuť. Niektoré kultivary sú dokonca pestované ako okrasné izbové rastliny.

V záhradách bežne nájdeme hlavne papriku siatú (Capsicum annuum). Ide o jednoročnú rastlinu a hospodársky veľmi významnú plodinu. Druh zahŕňa širokú škálu farieb a chutí, nájdeme tu klasické sladké "bell" papriky, kapie, feferónky, chilli papričky a ďalšie. Tento druh najčastejšie uvidíte aj na pultoch obchodov. Medzi ďalšie pomerne známe a vysádzané druhy patrí paprika krovitá a paprika čínska – oba tieto druhy sa pestujú ako chilli papričky.

Výsev papriky

Pestovanie paprík zo semienok je jedna z najčastejších variant, ku ktorej sa záhradkári prikláňajú. Semienka kúpite v záhradníctve či hobby markete. Dbajte na certifikované osivá, semená získané z paprík zakúpených v obchode nie sú na výsev vhodné.
Pred samotným výsevom je dobré semená na niekoľko hodín namočiť. Následne ich ukladáme do sadbovačov so substrátom určeným na klíčenie semien.

Kedy siať papriky

Výsev papriky robíme už vo februári. Sadenice si predpestujeme doma na okennom parapete alebo vo vyhrievanom skleníku. Na vyklíčenie potrebujú semienka papriky teplotu vyššiu ako 22 °C, svetlo a ľahký, dobre výživný substrát.

Okrem inej zeleniny nájdete v ponuke nášho e-shopu aj semená papriky rôznych odrôd a druhov, stačťí si vybrať

Pikírovanie papriky

Keď semená vyklíčia a utvoria dva pravé listy, prichádza čas na pikírovanie. Každú rastlinu umiestnime do malého plastového kvetináča so záhradným substrátom zmiešaným so zrelým kompostom alebo hnojivom určeným na výživu paprík či plodovej zeleniny.

Na konci apríla si záhon, do ktorého hodláme papriky vysadiť, prekryjeme čiernou netkanou textíliou. Vďaka tomu sa pôda pekne prehreje, čo papriky vyžadujú. Pre ľahšiu údržbu záhona môžete textíliu ponechať, iba do nej urobíte otvory na umiestnenie sadeníc.

Tie vysádzame v štvorcovom spone s rozostupmi 40-60 cm, v závislosti od veľkosti použitej odrody. Jama na umiestnenie sadenice musí byť dostatočne hlboká, koreňový bal umiestnime niekoľko centimetrov pod úroveň záhona a prihrnieme zeminou. Na dno každej jamky ešte môžeme pridať trošku kompostu. Následne sadivo dobre zalejeme a vlahu pravidelne dopĺňame, aby rastliny dobre zakorenili.

Do vonkajších záhonov vysádzame papriky približne v polovici mája, keď už nehrozia prízemné mrazíky, ktoré by mohli rastliny poškodiť či úplne znehodnotiť. Okrem mrazíkov sú papriky náchylné aj na vietor - volíme chránené miesto, ideálne blízko múrov (tu pozor na zatienenie). Papriky môžeme sadiť do jednej jamky 2 ks, pre opelenie a vzájomnú oporu.

Ako pestovať papriku

Paprika sa obvykle pestujú v záhonoch, nič však nebráni túto zeleninu vysádzať aj do nádob. Po výsadbe je nutné papriky výdatne zalievať a prihnojovať. Zemina musí byť neustále mierne vlhká; pokiaľ budete najmä v období plodu zalievať málo, nebudú papriky šťavnaté a budú im zasychať špičky.

Hnojenie priesad papriky

Rastlina je taktiež náročná na živiny. Pred výsadbou pôdu dobre vyživíme kompostom alebo iným hnojivom, avšak s výživou je potrebné pokračovať v celom vegetačnom období. Keď začnú rastliny odkvitať a objavujú sa prvé náznaky plodov, mali by sme prostredníctvom vhodného hnojiva dodať dostatok draslíka. Dusíkaté hnojivá môžeme použiť hneď v začiatkoch, kedy chceme, aby rastlina nasadila listy a rozvetvila stonku, avšak pri kvitnutí a plode dusík nepoužívame.

Pestovanie paprík v nádobách

Pri pestovaní paprík v nádobách treba zalievať denne. Na dno kvetináča dáme zároveň drenážnu vrstvu, aby v zemine voda nestála a rastliny nezačali chradnúť. Čo sa týka substrátu, volíme klasický záhradný, ktorý premiešame s menším množstvom kompostu. Ak sú nádoby s paprikami vo vnútri, treba im trochu pomôcť s opelením. Veľakrát s nimi postačí čas od času zatriasť.

Pestovanie paprík v skleníku

Paprikám sa v skleníku darí veľmi dobre – majú optimálnu vlhkosť, dostatočne vysokú teplotu, sú chránené pred vetrom, ale zároveň majú dostatok svetla. Pri pestovaní v skleníku dodržujeme obdobné pravidlá ako pri nádobách; denne zalievame, pomôžeme s opelením a pravidelne hnojíme. Ani v skleníku nezabúdame poskytnúť vyšším kríkom oporu vo forme drevenej či kovovej tyče zapichnutej súbežne so stonkou.

S čím sadiť papriku

Medzi záhradkármi panuje fáma, že papriky sa neznesú s paradajkami – toto sa však nezakladá na pravde, a tak môžete papriky smelo vysádzať v záhone či v skleníku vedľa paradajok. Paprika je pomerne znášanlivá a nevyberavá zelenina, znesie asi všetko, čo vedľa nej vysadíte, dokonca ani vyložene nevadí iným plodinám.

Všeobecne by sme sa mali zamerať na to, aby sme papriky nevysádzali na rovnaké miesto v záhone dva roky po sebe. Ideálna je výsadba po koreňovej zelenine. Papriky potom pestujeme s plodinami, ktoré majú podobný nárok y na stanovište, pôdu, živiny aj zálievku.

Vyštipovanie papriky

Zalamovanie papriky nie je len otázkou estetiky. Správnym zásahom totiž docielime nielen vyššie výnosy, ale aj zdravšie rastliny. Z bežne pestovaných paprík je nutné najviac a najčastejšie zaštipovať čili papričky a celkovo nízke odrody s menšími plodmi. Naopak u klasických bielych paprík alebo kapií sa snažíme docieliť skôr vyšších rastlín bez prebytočného množstva listov.

Hlavným cieľom vyštipovania výhonkov je viesť rastlinu do žiadaného tvaru, docieliť dostatočné presvetlenie a zlepšiť cirkuláciu vzduchu. To je veľmi dôležité pre opelenie kvetov a neskorší vývoj a zrenie plodov. Všeobecne tiež platí, že čím viac vrcholkov rastlina má, tým viac kvetov a neskôr aj plodov sa dočkáte.

Ako zaštipovať papriky?

Pokiaľ nie je rastlina ešte rozvetvená, môžete tento proces podporiť odstránením centrálneho výhonu (najvyšší vrchný výhonok). Tým dôjde k vytvoreniu dvoch až troch nových bočných výhonkov, vďaka čomu sa krík pekne rozvetví, bude hustejší a košatejší. Pri niektorých odrodách (najčastejšie pri nižších a drobnejších) sa môžeme stretnúť s tým, že si rastlina tvorí korunu sama. Pri väčšine paprík ale musíme toto rozrastanie podporiť práve zaštipovaním.

Často sa môžete stretnúť s rýchlym pučaním nových výhonkov od najspodnejších častí rastliny, pod prvými či najstaršími listami, alebo dokonca od koreňovej časti. Všetky tieto nové výhony starostlivo orezávajte, aby rastlina nestrácala energiu na nepotrebné časti a namiesto toho ju investovala do nových horných výhonov, tvorby kvetov a plodov.

Kedy zberať papriku

Papriky zberáme v dvoch stupňoch zrelosti, záleží na ich využití. Pokiaľ pestujete túto zeleninu na priamu konzumáciu a očakávate šťavnaté a sladké plody, zberajte v auguste. Chcete papriky skôr na varenie, napríklad na naplnenie mäsom, do leča a podobne, zberajte ich v tazvanej technickej zrelosti. V tejto chvíli sú plody ešte zelené až zelenožlté, veľmi tuhé a s "kôrkou". Nie sú tak sladké, a tak jedlá neprisladia, ale poskytnú im príjemne paprikovú chuť.

Symbivit na papriky

Už vyššie sme si uviedli, že papriky sú pomerne dosť náročné na živiny. Dostatočný príjem dôležitých prvkov po celú vegetačnú dobu im môžeme zaistiť s pomocou prípravku Symbivit na papriky. Nejedná sa o žiadny chemický postrek, ale o čisto prírodné mykorhizné huby, ktoré žijú s rastlinou v symbióze na jej koreňoch a na oplátku ju neustále zásobujú živinami. O mykorhize a celom procese symbiózy medzi rastlinou a hubami sa viac dočítate aj v našom článku venovanom tejto téme.

TIP: Nemáte záhradu alebo len neviete čo s priestranným balkónom? Pestovať môžete aj tu! Zelenina na balkóne dnes nie je žiadnou výnimkou a zber môže byť pri správne zvolených odrodách skutočne bohatý.

Bradavec (Caryopteris), je atraktívny a dekoratívny opadavý ker, ktorý pochádza z čeľade hluchavkovitých. Tento druh je pôvodom z východnej Ázie, predovšetkým z oblastí Číny a Japonska. Bradavce sú známe svojimi nápadnými kvetmi, ktoré sa objavujú v neskorom lete a pokračujú do jesene.

Kvety majú modrofialovú farbu a sú bohaté na nektár, čo láka do záhrady opeľovače, ako sú motýle a včely.

Ker dorastá do výšky 1-2 metre, so širokou korunou zloženou z husto rozvetvených vetiev. Listy bradavca sú protistojné, vajcovitého tvaru s pílovitým okrajom a majú silnú aromatickú vôňu. Na úspešný rast vyžaduje dobre priepustnú pôdu a dostatok slnečného svitu. V záhradách sa často používa ako solitérna rastlina alebo na tvorbu nízkych živých plotov. Okrem estetickej hodnoty sa tomuto kríku pripisuje aj liečivý potenciál, pretože obsahuje niektoré bioaktívne látky s protizápalovými a antimikrobiálnymi účinkami.

Bradavec pestovanie

Bradavec kvitne od júla do septembra a počas tohto obdobia je vhodné ho prihnojovať hnojivami určenými pre byliny alebo kvitnúce rastliny.
Najviac starostlivosti vyžaduje tento ker predovšetkým na jar – v túto ročnú dobu sa venujeme nielen prihnojovaniu, prípadne presádzaniu (ak pestujeme rastlinu v nádobe), ale aj radikálnemu rezu.

Pokiaľ sa vám tento krík osvedčí a budete ho chcieť rozmnožiť, máte dve možnosti - odrezky a výsev semien. Ak necháte kríky vykvitnúť aj odkvitnúť, možno sa rozmnožia samovýsevom a v ďalších rokoch tak okolo prvej rastliny nájdete mnoho ďalších.

Bradavec klandonský zvláda mrazy pomerne dobre, musí sa mu však pomôcť - s prvými mrazíkmi prikryte koreňový systém, prípadne celú spodnú časť kríka mulčom alebo čečinou. Pokiaľ je veľmi chladná zima, môže rastlina zamŕzať, na jar väčšinou bez problémov znovu vyraší.

Ak máte s namŕzaním zlú skúsenosť alebo nemáte možnosť pestovať bradavec clandonský na dostatočne chránenom mieste, zvoľte radšej pestovanie v nádobách a kríky v zime preneste napríklad do skleníka, v ktorom teploty neklesajú pod bod mrazu.

Stanovište vhodné pre bradavec

Bradavec klandonský prosperuje najlepšie na slnečných stanovištiach s humóznou pôdou. Pri výbere polohy zohľadnite jeho rozmery - býva jeden až štyri metre vysoký a takmer dva metre široký, v závislosti od odrody.

Bradavec rez

Vhodná doba pre strihanie bradavca je jar. V skorých jarných mesiacoch zrežeme všetky vetvy kríka takmer pri zemi, ponecháme len pár centimetrov. Tohoto radikálneho rezu sa nebojte, ker veľmi skoro znovu obrastie zdravými vetvami plnými voňavých kvetov. Vďaka tomuto rezu bradavca podporíme nielen kvet, ale aj hustejší a zdravší vzhľad celej rastliny.

Bradavec výška

Bradavec clandonský sa obvykle dorastá 70 centimetrov až jedného metra. Konečná výška závisí od frekvencie a načasovania rezu, ale aj od zvolenej odrody.

Pestovanie je pomerne nenáročné, preto sa tento ker hodí do každej záhrady. Stavte na nádherne voňajúci bradavec v modrej farbe, ktorý nájdete aj v našom e-shope

Bradavec druhy

Do rodu bradavec (Caryopteris) patria tri druhy:

Bradavec clandonský (Caryopteris × clandonensis)
Bradavec mongolský (Caryopteris mongholica)
Bradavec šedivý (Caryopteris incana)

V našich záhradách sa najčastejšie stretneme s bradavcom clandonským, ktorému sa venujeme aj v našom článku. Tento druh ponúka aj mnoho zaujímavých odrôd, ktoré sa od seba líšia napríklad výškou, vzhľadom listov, tvarom kríka alebo odtieňom kvetov.

Medzi najobľúbenejšie odrody patria napríklad 'Grand Blue', 'Blauer Spatz', 'Blue Baloon' alebo 'Heavenly Blue'.

Jediným správnym slovenským názvom pre Caryopteris × clandonensis je bradavec. U českých predajcov alebo v českej literatúre nájdeme rastlinu ako ořechokřídlec, prípadne aj pod názvom ořechoplodec - obaja sú správne a označujú rovnakú rastlinu.

TIP: Ďalším zaujímavo voňajúcim kríkom do záhrady je napríklad pajazmín. Viac o pestovaní pajazmínu nájdete v našom predchádzajúcom článku.

Okrasná žihľava, odborne Koleus (Coleus), známa aj ako žihľava africká či farebná, je atraktívna rastlina pochádzajúca z tropických oblastí Ázie a Afriky. Tento druh je obľúbeným doplnkom pre záhrady alebo okenné parapety. Listy týchto žihľavy majú širokú škálu farieb - od červenej, cez oranžovú, žltú, zelenú až po fialovú, a takmer vždy sú viacfarebné či panašované, čo im na zaujímavom vzhľade ešte pridáva.

Okrasná žihľava pestovanie

Okrasné žihľavy možno ľahko pestovať zo semien alebo odrezkov a sú známe svojou rýchlou adaptáciou na rôzne podmienky. Odrezok postačí odobrať ostrým nástrojom, potrieť stimulátorom na zakorenenie a umiestniť do zeminy, prípadne nechať zakoreniť v nádobke s vodou. Týmto spôsobom si z jednej materskej rastliny vypestujete žihľavy do celého záhona.

Jedným z hlavných dôvodov popularity okrasnej žihľavy je jej nenáročnosť na starostlivosť. Vyžaduje len pravidelné zalievanie a dostatok svetla na udržanie svojich sýtych farieb. Pozor však na spálenie listov na priamom slnku počas horúcich letných dní, ktoré hrozia najmä u kultivarov veľmi tmavých farieb. Dôležité je tiež rastliny neprelievať, nadmerná vlhkosť spôsobuje hnednutie a opadávanie listov.

Na pestovanie žihľavy sa hodia skôr kyslejšie substráty zložené z rašeliny a záhradnej zeminy. Počas vegetačnej doby rastliny pravidelne zaštipujeme, aby sme podporili ich rozrastanie do šírky a pravidelný tvar.

Je ideálnym riešením pre tých, ktorí chcú mať krásne rastliny bez nutnosti zložitej údržby. Dá sa pestovať nielen v kvetináčoch, ale aj ako vďačná a veľmi odolná izbovka. Jej vôňa tiež údajne odpudzuje hmyz, čo je ďalším plusom na jej umiestnenie vonku alebo pri oknách.

Koleusy skvele doplnia izbové rastliny v interiéri aj letničky na balkóne. Pestro sfarbené odrody okrasnej žihľavy nájdete v našom e-shope

Okrasné žihľavy v kvetináči

Ozdobná žihľava sa hodí aj na pestovanie v kvetináči. Aj tu postupujeme podľa vyššie spomínaných pravidiel pre pestovanie - kvetináče naplníme záhradným substrátom a rašelinou, v pomere 1:1, na dno umiestnime drenážnu vrstvu pre ľahší odtok prebytočnej vody pri zálievke.

Nádoby so žihľavami umiestnime na poloslnečný balkón, parapet či terasu. Najvhodnejšia je východná či juhovýchodná strana, v opačnom prípade sa listy koleusov nemusia vyfarbiť, pretože plný tieň rastline neprospieva.

Koleus prezimovanie

Pri pestovaní v kvetináčoch vonku je potrebné mať na pamäti, že tento druh žihľavy nie je mrazuvzdorný. Ak začnú vonkajšie teploty klesať pod 10 stupňov, mali by sme nádoby s rastlinami preniesť do interiéru, skleníka či zimnej záhrady. Aj počas zimy sa snažíme dbať na dostatok svetla. Kvetné stonky odporúčame pravidelne odstraňovať. Je to rastlina najmä okrasná listom.

TIP: Ako na kvitnúce balkón po celý rok? Okrasné žihľavy doplňte cibuľovinami a sirôtkami na jar, muškátmi a petúniami na leto, na jeseň pridajte chryzantémy a v zime vres či hamamel. Ďalšie tipy nájdete na našom blogu.

Pomohol vám tento článok? Ak chcete dostávať pravidelné pestovateľské tipy do záhrady, informácie o novinkách v sortimente a výhodné akčné ponuky, registrujte sa na odber nášho newslettera.

Jarabina oskorušová, známa aj ako oskoruša domáca alebo jednoducho oskoruša, patrí medzi vzácne listnaté stromy s jedlými plodmi. Na našom území sa vyskytuje v teplejších oblastiach, kde sa dožíva aj 600 rokov. Mnoho oskoruší na našom území patrí medzi pamätné stromy.

Tento vzácny exemplár si však môžete vysadiť aj do svojej záhrady – ako ho pestovať, čo všetko potrebuje a čo je plodom oskoruše a ako ho využiť sa dozviete v nasledujúcich riadkoch.

Jarabina oskorušová

Oskoruša domáca (Sorbus domestica) je pomerne vzácny strom z čeľade ružovitých. Jeho pôvod siaha až do obdobia treťohôr, čo z neho robí veľmi starobylú rastlinu.

Tento opadavý strom dorastá do výšky 10-20 metrov a je charakteristický svojou široko kužeľovitou korunou, ktorá môže dosahovať priemer až 10 metrov. Kmeň je pokrytý šedohnedou kôrou s pozdĺžnymi prasklinami. Listy oskoruše sú jednoduché, vajcovité a majú pílovitý okraj. Na jeseň sa sfarbujú do oranžova alebo žlta.

Jarabina oskorušová rastie predovšetkým v teplých a suchých oblastiach strednej a južnej Európy. Na Slovensku je tento druh vzácny a pamätné stromy sú chránené.

Čo je oskoruša

Pod názvom "oskoruša" teda nájdeme rastlinu - jarabinu oskorušovú (Sorbus domestica), ktorú sme si bližšie popísali v predchádzajúcom odseku. Ako oskoruše sa však označujú aj priamo plody tohto stromu.

Plod oskoruše

Plodom jarabiny oskorušovej sú guľovité, hruškovité či vajcovité malvice zvané oskoruše, ktoré majú tmavo hnedú farbu s bodkovaným povrchom. Tieto plody sú jedlé a obsahujú veľké množstvo vitamínov, najmä vitamín C. Oskoruše sú sladké, šťavnaté a aromatické, ale pre konzumáciu je lepšie nechať ich zhnednúť a zmäknúť.

Oskoruša začne plodiť medzi 10 až 20 rokom svojho života. Plody zrejú a opadávajú väčšinou od augusta do novembra. Úroda ovocia sa líši, u dospelého stromu môže dosahovať od 300 do 1200 kg. Samostatne rastúce stromy s veľkými korunami majú obvykle bohatšiu úrodu ako tie, ktoré sa nachádzajú v lese.

Avšak úroda nie je každoročná a niekedy sa môže stať, že strom neprodukuje žiadne ovocie. V niektorých prípadoch sa stáva, že plodí iba jedna polovica stromu – tento jav sa nazýva striedavá plodnosť.

Na Slovensku vážia plody oskoruší z otvorených krajín 10 až 30 g a majú priemer 2,5 až 4 cm. Plody lesných stromov bývajú menšie – len asi 4-15 g. V južnej Európe môžu byť plody väčšie s priemerom až 5 cm a váhou okolo 30g.

Vlastné plody tohto zaujímavého a netradičného ovocia môžete zberať aj vo svojej záhrade. Sadenice oskoruše nájdete v našom e-shope

Oskoruša kvet

Kvety sú drobné, biele alebo svetlo ružovej farby, zoskupené v chocholíkoch. Oskoruša kvitne v máji a júni a jej kvety poskytujú potravu pre mnoho druhov hmyzu. Strom kvitne asi len 14 dní, potom sa na miestach kvetov začnú objavovať drobné, nezrelé plody. Je to jednodomá drevina schopná samoopelenia.

Oskoruše využitie

Rovnako ako pri iných ovocných stromoch, aj pri oskoruši domácej možno využiť plody a drevo.

Z plodov sa najčastejšie pripravujú rôzne zaváraniny ako sú marmelády, džemy a kompóty, ale aj sirupy, mušty a šťavy. Dajú sa tiež sušiť a skvele chutia aj surové. Poslednou možnosťou je príprava pálenky.

Drevo oskoruší je tvrdé, pevné, ťažké a veľmi kvalitné. Predtým sa hojne používalo v stolárstve alebo na výrobu hudobných nástrojov, dnes je jeho spracovanie v závislosti od počtu stromov a stupňa ochrany vzácne.

Oskoruša pestovanie

Na navodenie vhodných podmienok na rast stromu je ideálna hlinitopiesočnatá, priepustná a mierne vlhká pôda s neutrálnym až mierne kyslým pH. Oskoruša by mala byť vysadená na slnečnom a chránenom mieste, ideálne v záhradách alebo parkoch, kde má dostatok priestoru na rast.

Pestuje sa ako solitéra, v blízkosti iných stromov či kríkov, vo voľnej prírode niekedy rastie aj na okrajoch listnatých lesov. Pri výsadbe je dôležité zachovať dostatočný priestor pre koreňový systém.

Pôdu okolo stromu udržujeme vlhkú, ale nie premokrenú. V suchých obdobiach zalievame najmä mladé stromčeky po výsadbe, vyrastený strom si dokáže z vlahou hospodáriť sám. Prihnojujeme najčastejšie kompostom alebo organickými hnojivami obsahujúcimi draslík, fosfor a dusík; hnojiť by sme mali raz ročne na jar – podporíme tým kvet a množstvo plodov.

Oskoruše vysádzame ideálne na jeseň, keď strom stráca listy a prechádza do pokojového obdobia. Niektorí záhradkári však mladé stromčeky sadia na jar - tento postup sa odporúča hlavne pri drobnejších sadeniciach, počas jari a leta majú možnosť riadne zakoreniť a neohrozia ich mrazy.

Mladé stromčeky môžete rozmnožiť napríklad odoberaním výhonkov zo starších rastlín alebo výsevom semien z plodov. Pri množení semenami treba počítať s dlhším obdobím klíčenia a pomalším rastom mladých rastlín. Ak si chcete vysadiť oskorušu do záhrady, najlepším riešením je zakúpenie predpestovanej sadenice z kvalitného záhradníctva.

Rez oskoruše

Nezabúdame ani na pravidelný rez a tvarovanie koruny, ktorý vykonávame počas vegetačného pokoja, teda na jeseň alebo koncom zimy. Pravidelným prerezávaním zaistíte harmónický rast stromu a prevenciu pred chorobami či škodcami.

TIP: Hľadáte ďalšie zaujímavé a netradičné druhy ovocia do záhrady? Na našom blogu vám poradíme s pestovaním množstva konkrétnych, aj menej tradičných druhov. Napríklad viac o pestovaní figovníku sa dozviete v tomto článku.

Pomohol vám tento článok? Ak chcete dostávať pravidelné pestovateľské tipy do záhrady, informácie o novinkách v sortimente a výhodné akčné ponuky, registrujte sa na odber nášho newslettera.

Lieska obyčajná (Corylus avellana) je opadavý ker alebo malý strom, ktorý sa vyskytuje predovšetkým v Európe a západnej Ázii. Patrí do čeľade breza (Betulaceae) a dorastá do výšky 3-8 metrov.

Liesky sú známe svojimi jedlými plodmi - lieskovými orieškami, ktoré sú obľúbenou potravinou ľudí i zvierat. Oriešky sú bohaté na tuky, bielkoviny a vitamíny, vďaka čomu majú vysokú energetickú hodnotu.

Ker má pomerne široké využitie, či už ako úžitková a okrasná drevina, zdroj dreva na remeselné účely alebo ako súčasť živých plotov. Je tiež dôležitou rastlinou na opeľovanie hmyzom a poskytuje útočisko pre mnoho druhov vtákov a cicavcov.

Pestovanie liesky

Pestovanie liesky nie je nijako náročné. Vyrastený ker si na správnom stanovisku vystačí prakticky sám, stačí ho len občas prerezať.

Stanovište by malo byť slnečné až polotienisté. Liesky preferujú hlinitú a dobre priepustnú pôdu. Príliš vlhký až podmáčaný substrát im nesvedčí. Čo sa týka pH, poradí si s kyslými, neutrálnymi aj zásaditými pôdami. Na dozretie plodov potrebuje teplo, kríky teda pestujeme skôr v nížinách.

Pri výsadbe je dobré myslieť na to, že u niektorých druhov sa orechov dočkáme iba v prípade opeľovania. Na to potrebujeme ideálne dva exempláre na jednom pozemku. Skvelým opeľovačom je napríklad odroda Webbova. Iné kultivary sa zase pýšia samoopelivosťou, a tak stačí vysadiť jeden ker.

Liesky a ich odrody

Tento rod obsahuje približne dvadsať jednotlivých druhov, ktoré sa vyskytujú predovšetkým v miernom až subtropickom pásme. Na našom území nájdeme hlavne najznámejšiu, voľne rastúcu liesku obyčajnú. Sporadicky sa tu vyskytuje aj napríklad lieska turecká.

V záhradách požadujeme od týchto kríkov obvykle dve vlastnosti – dostatok kvalitných plodov a estetický vzhľad. Oboje docielili šľachtitelia, zvoliť si tak môžete odrodu podľa svojich preferencií.

‘Hallská obrovská’

Ker tejto odrody je často veľmi rozvetvený, vďaka čomu získame bohatý zber veľkých a chutných plodov. Potrebuje dostatok priestoru, rastie do výšky asi 4 metre, na šírku potom zaberie približne dva až tri metre. Je plne mrazuvzdorná a odolná voči väčšine chorôb. Nie je samoopelivá, ideálnym opeľovačom je Webbova a Lombardská.

‘Webbova’

Kultivar sa dorastá do pomerne veľkých rozmerov, a tak sa hodí skôr do väčších záhrad, parkov či iných priestranstiev. Plody sú stredne veľké až veľké, kvalitné a chuťou mierne sladkasté. Webbova je iba čiastočne samoopelivá, pre maximálnu úrodu vysádzame opeľovače - kultivar 'Lombardská', prípadne divoké varianty liesky.

‘Lombardská’

Používa sa na opeľovanie iných odrôd. Patrí medzi samoopelivé liesky. Plodí stredne veľké, sploštené orechy sladkej chuti, ktorými je pri dozrievaní bohato obsypaná.

Môžeme sa stretnúť s dvoma variantmi tohto kultivaru – Lombardská červená patrí medzi červenolisté odrody, Lombardská biela má svetlo zelené listy.

‘Red Majestetic’

Červenolistá odroda liesky, ktorá sa využíva aj ako okrasná. Úroda býva bohatá, ker plodí stredne veľké orechy. Vďaka tmavo sfarbeným listom sa hodí aj na pestovanie v polotieni či plnom tieni.

‘Contorta’

Od ostatných odrôd sa Contorta líši skrútenými vetvičkami, ktoré pripomínajú vetvy krútené vŕby. V čase kvetu sa na kríku objavujú žlté, veľké jahňady. Tento kultivar sa často pestuje ako okrasný, plody sú stále jedlé, ale ich úroda nie je taká bohatá ako u druhov pestovaných primárne na zber.

Inšpirujte sa sortimentom a vyberte si sadenice liesky do vašej záhrady. Aktuálnu ponuku nájdete teraz aj v našom e-shope

Sadenie liesky

Výsadba liesky do záhrady nemá iba úžitkový, ale aj estetický prínos. Niektoré odrody sa hodia skôr do veľkých záhrad ako solitéry, iné sa uplatnia aj na menšom priestore alebo v živých plotoch. V každom prípade volíme pri výsadbe vhodné miesto s dostatkom slnka a priepustnou pôdou.

Výsadba by mala prebehnúť na jar alebo na jeseň, pričom je potrebné zaistiť dostatočný priestor medzi jednotlivými kríkmi pre ich rast a údržbu. Jednotlivé kríky vysádzame asi tri až štyri metre od seba. V prípade výsadby rôznych druhov liesok (obyčajná x turecká) by mali byť rozostupy ešte väčšie.

Pre sadenice liesok pripravíme jamu o rozmere 100x50 centimetrov, ktorú vystelieme zrelým kompostom, pridať môžeme aj mykorhízne huby.

Živý plot z liesky

Liesky sú atraktívne pre mnoho druhov vtákov a hmyzu, čo prispieva k rozmanitosti a udržateľnosti záhrady. Živý plot z liesky teda do záhrady priláka život a navyše poskytne úrodu chutných a zdravých lieskových orechov.

Do plotu volíme rýchlo rastúce, mrazuvzdorné a ľahko tvarovateľné odrody. Ani tak nie je nutné plot strihať niekoľkokrát ročne, ako je to pri iných druhoch. Kríky nevyžadujú použitie chemických prostriedkov na ochranu proti škodcom a chorobám, čo prispieva k udržateľnosti životného prostredia. Estetický dojem je možné ešte umocniť kombináciou s inými druhmi kríkov či kvitnúcich rastlín.

Strihanie liesky

Prerezávanie liesky je dôležitým úkonom, ktorý pomáha udržovať strom zdravý a plodný. Tento proces zahŕňa odstránenie poškodených, chorých alebo prekrývajúcich sa vetiev, čo umožňuje lepšie prúdenie vzduchu a svetla do koruny stromu a podporuje rast nových vetiev.

Kedy strihať liesku?

Najlepšie obdobie je koniec zimy alebo začiatok jari, keď strom ešte nie je v plnej miere vegetácie a je jednoduchšie identifikovať mŕtve alebo poškodené vetvy. Pri prerezávaní je dôležité používať ostré a čisté nástroje, ako sú záhradnícke nožnice alebo píla, aby sa minimalizovalo riziko infekcie.

Obvykle stačí rez vykonávať raz za dva až tri roky, pri živých plotoch je to samozrejme každoročná záležitosť.

Ako prerezať starú liesku

Začnite tým, že si prezriete korunu stromu a vyčleníte všetky suché, lámavé alebo choré vetvy. Tieto vetvy odstraňujeme čo najbližšie ku kmeňu, ale s opatrnosťou, aby nedošlo k poškodeniu zdravého dreva. Ak je potrebné odstrániť veľkú vetvu, vykonajte rez v troch fázach, aby sa zabránilo praskaniu kôry a poškodeniu stromu.

Ďalej sa zamerajte na odstránenie prekrývajúcich sa alebo konkurenčných vetiev, ktoré môžu brániť rastu ostatných vetiev alebo spôsobovať trenie a následné poškodenie kôry. Pri prerezávaní týchto vetiev sa snažte udržať prirodzený tvar koruny a zohľadniť smer rastu zvyšných vetiev.

Po dokončení prerezávania je vhodné ošetriť rezy špeciálnym stromovým balzamom, ktorý pomáha zabraňovať infekciám a podporuje hojenie rany. Pravidelné prerezávanie starej liesky zaistí, že strom bude aj naďalej zdravý a vydrží na jednom mieste plodiť pokojne aj sto rokov.

TIP: Máte menšiu záhradu a bojíte sa, že by sa vám do nej lieska nezmestila? Zvoľte niektorý z menších užitočných kríkov so zdravými plodmi ako je drieň, muchovník či rakytník. O pestovaní rakytníka sme sa viac rozpísali v našom predchádzajúcom článku.

TIP 2: Obľúbenou súčasťou záhrad a tvrdých sadov sú aj orechy. Ich plody obsahujú veľké množstvo vitamínov a minerálnych látok, pre ktoré sa im často prezýva „potrava pre mozog“. Viac sa o pestovaní orecha dozviete v jednom z našich článkov na blogu.

TIP 3: Súčasťou tvrdých sadov plných škrupinových plodov, ktoré rastú v nižších polohách, môžu byť okrem nezvyčajnej mandľovníka tiež napríklad jedlé gaštany. Pestovanie jedlého gaštanu nie je žiadna veda, presvedčiť sa o tom môžete na našom blogu.

Pomohol vám tento článok? Ak chcete dostávať pravidelné pestovateľské tipy do záhrady, informácie o novinkách v sortimente a výhodné akčné ponuky, registrujte sa na odber nášho newslettera.