Blog

Určite už viete, že opeľovače sú pre záhradu prospešné a vďaka nim máme plody a obilie. Vo všeobecnosti sa vždy hovorí len o včelách. No v prírode sa vyskytujú aj iné opeľovače, ktoré môžete do záhrady prilákať správnou výsadbou a druhovým zložením.

Včela alebo čmeliak?

Chov včiel je náročná činnosť. Vyžaduje dennú starostlivosť, kontrolu, prikrmovanie, ošetrenie, a mať poznatky a vedomosti o včelách. Nie každý si ich vie a môže dovoliť, nie po finančnej stránke, ale najmä po tej časovej a vedomostnej.

Chov čmeliakov je o niečo jednoduchší a zastávajú rovnakú prácu a funkciu ako majú včely. S tým, že vedľajší produkt nie je med. Dokonca v mnohých prípadoch sú aktívnejšie a vhodnejšie. Vedeli ste, že čmeliaky opeľujú aj počas dažďa? Nakoľko sú väčšie a ťažšie nemajú problém ani vo veternejšom počasí, dokonca v chladnejšom dni. Vylietavajú od 8 stupňov a to je vhodné najmä pre opeľovanie na jar kvitnúcich ovocných drevín, za chladného a daždivého počasie, kedy by ste včely márne čakali. Mnohé rastliny majú kvety, ktoré vedia opeliť len čmeliaky.

Domček pre čmeliaky

Momentálne sú na trhu rôzne spoločnosti, ktoré Vám domček / box so čmeliakmi doručí priamo domov. Sú vhodné pre opeľovanie v skleníkoch, fóliovníkoch, v zimných záhradách, ale aj vonku v sadoch a záhradách. Dokážete si vybrať kolóniu s kráľovnou aj bez, dokonca obdržíte aj cukrový roztok.

Veríme, že tento box, nebude len jednoročnou záležitosťou a vytvoríte im vhodné podmienky na to, aby u vás zostali a ubytovali sa.

Podmienkou je správne uloženie boxu alebo prípravu nového bývania. Dbajte na výškové uloženie, aby ich nenapadli hraboše, mačky a mravce, a hlavne im doprajte správne rastliny pre opeľovanie, s dostatkom peľu a nektáru.

Čmeliaky milujú levandule, ovocné dreviny ako jablone a hrušky, ďatelinu. Na poraste zostávajú dlho a za minútu navštívia viac kvetov ako včely. Napriek svojej hmotnosti a veľkosti sú naozaj výkonné. Nasadiť ich do skleníka či záhrady musíte pred kvitnutím cca 7 dní.

No aj bez zakúpeného boxu vo vidieckom prostredí vďaka trvalkám a množstvu ovocných stromov dokážete udržať množstvo čmeliakov. Výhodou je aj to, že nebodajú tak často ako včely. Sú mierumilovnejšie. Teda samčeky nebodajú vôbec, tie vylietavajú až v júli, samičky lietajú od mája bežne v prírode a dokážu Vás pichnúť a ucítite to ako pichnutie osou.

Čmeliaky majú hryzacie ústrojenstvo, k ťažko dostupným kvetom sa prehryzú a zároveň ho opelia. Preto včely nenavštevujú najmä dlhé a úzke kvetenstvá, lebo majú jazyk a týmto malým jazýčkom sa včely nedostanú k nektáru a peľu. Čmeliaky preto nutne potrebujeme.

Ďalšia odlišnosť a trochu krutosť je, že trúdy (samec) a neoplodnené robotnice (samice) zimu neprežijú. Prežijú len oplodnené samičky, ktoré sa na jar zobudia ako mladé kráľovné, ktoré založia svoju vlastnú novú kolóniu.

Presvedčili sme Vás, že čmeliaky zohrávajú v sadoch a záhradách dôležitú úlohu? Myslím, že áno. Vysaďte si dostatok levandule, šalvie, rebríčky a krásky. My sme to vyskúšali tiež a naše čmeliaky opeľujú v skleníku zeleninu aj jahody, mnohé citrusy, maliny a okrasné dreviny.

TIP: Ak chcete aby vaša záhrada doslova žila užitočným hmyzom, prečítajte si náš článok o tom ako prilákať opeľovače do záhrady. A možno sa vám príde vhod aj pár rád pri zakladaní trvalkového záhonu.

Pomohol vám tento článok? Ak chcete dostávať pravidelné pestovateľské tipy do záhrady, informácie o novinkách v sortimente a výhodné akčné ponuky, registrujte sa na odber nášho newslettera.

Eukalyptus (Eucalyptus), je aromatický strom či ker pochádzajúci z Austrálie, južnej Ázie a Novej Guinei. Existuje množstvo druhov, pričom niektoré v ideálnych podmienkach dorastajú do výšky aj 100 metrov, čo z nich robí skutočne majestátne rastliny.

Eukalyptusy rastú v rôznych biotopoch, od dažďových pralesov až po púšť. Pri pestovaní eukalyptu je teda nutné poznať jeho druh aj nároky.

Eukalyptus druhy

K rodu eukalyptus patrí asi 800 druhov a poddruhov, ktoré sa môžu ďalej deliť na rôzne kultivary a odrody.

V našich podmienkach sa môžeme stretnúť približne s piatimi druhmi eukalyptu, avšak ani jeden z nich nebude v kvetináči vyzerať tak, ako vyzerá v austrálskej prírode. Vždy sa jedná o menší ker, ktorý má problémy s prezimovaním. Pokiaľ hľadáte mrazuvzdorný eukalyptus, stavte radšej priamo na eucalyptus parvula, ktorý bez problémov naše zimy prežije. Okrem neho môžeme doma aj na záhrade pestovať tieto druhy:

Eukalyptus Gunnov (Eucalyptus gunnii) - inak známy aj ako eukalyptus voňavý. Ide o klasiku, ktorá sa v súčasnosti s obľubou pestuje nielen ako okrasná rastlina, ale aj ako doplnok do rezaných kvetov, okrasných vencov či iných kvetinových dekorácií. Jedná sa o endemický druh, ktorý v prírode nájdeme iba na jednom mieste – v centrálnej Tasmánii.

Eukalyptus guľatoplodý (Eucalyptus globulus) - v Austrálii dosahuje bežne výšku až 65 metrov. Jedná sa o rýchlo rastúci strom, ktorý je možné ľahko tvarovať, pestovať v kvetináči v byte aj na záhrade.

Medzi ďalšie známe druhy patrí napríklad eukalyptus kráľovský (Eucalyptus regnans), eukalyptus olúpaný (Eucalyptus deglupta) alebo eukalyptus pobrežný (Eucalyptus camaldulensis).

Túžite po vlastnom voňavom stromčeku aj vy? Vypestujte si vlastný eukalyptus - s radami v tomto článku to zvládnete s prehľadom, a vhodnú sadenicu navyše nájdete priamo v našom e-shope

Ako pestovať eukalyptus

Pestovanie eukalyptu nepatrí medzi najľahšie činnosti, avšak pri správnych znalostiach nám bude stromček robiť radosť roky. Čo je dôležité pre pestovanie eukalyptu?

Stanovište - eukalyptus v záhrade umiestnite na čo najviac slnečné stanovište. Pestovatelia pod stromčekmi často dávajú aj čiernu textíliu, aby rastlinám dopriali ešte viac tepla.

Substrát - na pestovanie eukalyptu postačí klasický záhradný substrát zmiešať s rašelinou a pieskom, a to v pomere dva diely zeminy, jeden diel piesku a jeden diel rašeliny.

Zálievka - eukalyptus zalievame až vtedy, keď substrát v kvetináči úplne vyschne. Dôležité je túto dobu zbytočne nepredlžovať. Rastlina v kvetináči vydrží bez vody maximálne týždeň a potom sa už nemusí spamätať. Sledujte teda stav pôdy a po vyschnutí krík hneď zalejte. Použite na to ideálne odstátu vodu s izbovou teplotou, ktorú nalejete do misky pod kvetináčom, aby si rastlina vzala toľko vlahy, koľko potrebuje. Na konci dňa prebytočnú vodu z misky vylejte.

Hnojenie - eukalyptus hnojíme od apríla do augusta. Používame na to hnojivá s vyšším obsahom draslíka a zníženým obsahom dusíka. Pokiaľ zvolíte klasické hnojivo, je ideálny Kristalon na kvet a plod (aj napriek tomu, že vám eukalyptus nepokvitne - tieto hnojivá obsahujú dostatok draslíka).

Ako strihať eukalyptus

Niektoré druhy eukalyptov rastú počas letných mesiacov veľmi rýchlo. Strihať mladé výhony môžeme prakticky kedykoľvek počas roka. Radikálnejší rez je vhodné vykonávať na jar, kedy sa ker prebúdza opäť k životu.

U eukalyptu platí, že čím viac výhony skrátite, tým viac spiacich očiek sa prebudí a vyrastie nových výhonov. Pravidelný strih aj rez je pri pestovaní v našich podmienkach nevyhnutný preto, aby bol ker kompaktný a pekne tvarovaný.

Eukalyptus na kmienku

Eukalyptus je strom, je teda možné ho v tejto forme pestovať. Eukalyptus však musíme tvarovať, aby sme vzhľad stromčeka dosiahli. V počiatočnej fáze zvoľte jeden hlavný, najsilnejší výhonok vyrastajúci priamo zo stredu. Zvyšok výhonov odstráňte, výhonok v jeho hornej časti zastrihnite a ďalej už intuitívne nechajte rásť iba tie výhony, ktoré budú tvoriť korunu. Ďalšou možnosťou je postupne odstraňovať výhony najbližšie k substrátu, zatiaľ čo sa rastlina vyťahuje do výšky.

Eukalyptus v kvetináči

Eukalyptus v byte pestujeme v dostatočne veľkom kvetináči. Po nákupe vyberieme mladý ker z pôvodného kvetináča a presadíme do väčšej nádoby s vhodným substrátom. Je dobré dať pod kvetináč misku, do ktorej budeme rastlinu zalievať. Pozor však na príliš veľké kvetináče – množstvo substrátu by nasalo príliš veľa vody a drobný eukalyptus by sme v nádobe doslova utopili. Nezabudnite ani na oporu v podobe bambusovej tyče, ktorú rastlina v prvých mesiacoch života potrebuje.

Eukalyptus pestovanie vonku

Pestovanie vonku je pre eukalypty úplne ideálne. Ak ho máte iba ako izbovku, je často problém zaistiť rastline počas letných mesiacov dostatok slnka. Naproti tomu v záhrade sa vždy nájde dobre prehriate miesto, kde eukalyptus načerpá slnečné lúče.

Aj pri vonkajšom pestovaní však vždy používajte kvetináče podľa rád v predchádzajúcom odseku. Dôvodom je prezimovanie eukalyptu - krík je vhodné s prichádzajúcou jeseňou premiestniť do svetlých priestorov s teplotou medzi 10 a 13 stupňami celzia. Pokiaľ si so zazimovaním nechcete lámať hlavu, zvoľte mrazuvzdorný druh eukalyptu.

TIP: Ďalšou obľúbenou „cudzokrajnou“ rastlinou s užitočnými vlastnosťami i pôsobivým vzhľadom je aloe. Tento sukulent je vhodný do interiéru, v lete je potom možné kvetináče preniesť do záhrady. Viac sme sa o pestovaní aloe vera rozpísali v našom predchádzajúcom článku.

Pomohol vám tento článok? Ak chcete dostávať pravidelné pestovateľské tipy do záhrady, informácie o novinkách v sortimente a výhodné akčné ponuky, registrujte sa na odber nášho newslettera.

Malinojahoda, inými názvami tiež jahodomalina (lat. Rubus illecebrosus) je druhom z čeľade ružovitých. Jedná sa o kríženca jahody a maliny pochádzajúceho z Japonska. Miesto si však našiel aj v našich záhradách.

Podľa názvu i vzhľadu by sa mohlo zdať, že ide o hybridnú šľachtenú rastlinu, opak je však pravdou – malinojahoda je samostatným druhom.

Ako vyzerá malinojahoda?

Kríženec jahody a maliny je zaujímavý nielen svojim vzhľadom, ale aj štruktúrou plodov. Tie na prvý pohľad vyzerajú ako jahody, avšak na dotyk pripomínajú skôr malinu.

Plody rastú na hustom kríku, ktorý dorastá do výšky až dva metre. Listy sú drobnejšie, sýto zelené a svojim tvarom pripomínajú list jahôd. Na rozdiel od neho má však jahodomalina na listoch ešte drobné páperie a nepatrné tŕne.

Od mája do júna sa na kríku objavujú drobné kvety bielej farby, s typickým päťpočetným usporiadaním. Počas júla okvetné lístky opadajú a na mieste kvetov narastajú guľovité plody, ktoré sa červenajú v priebehu augusta. Čo sa týka chuti, malinojahody sú sladké až mierne kyslé.

Pokiaľ chcete chutné a zaujímavé plody tejto rastliny vyskúšať aj vy, vysaďte si ju do záhrady. Sadenice malinojahody nájdete aj v našom e-shope

Pestovanie malinojahody

Malinojahoda je odolná a nenáročná rastlina, ktorá si poradí takmer v každej záhrade. Rovnako ako každý druh však má svoje preferencie – pokiaľ malinojahode ponúknete optimálne podmienky pre rast, dočkáte sa väčšej i chutnejšej úrody.
Ide o viacročnú rastlinu, ktorá sa pestuje na spôsob bylín. Pred zimou teda nadzemná časť uschne a odumiera, pričom korene pod povrchom pôdy prežijú mrazy bez problémov. Na jar z nich začnú opäť vyrastať nové výhonky.

Stanovište a podmienky

Malinojahoda preferuje skôr slnečné stanovište. Na slnku sa plody lepšie vyfarbia a majú sladšiu chuť. Tiež kvetov býva na priamom slnku viac. Ker sa však dobre rastie aj v polotieni.
Pôda by mala byť predovšetkým dobre priepustná a stále mierne vlhká. Rastlina neznáša premokrenie. Pred ďalšou zálievkou teda nechávame substrát čiastočne vyschnúť. Na konkrétny typ pôdy si jahodomalina nepotrpí, vysadiť ju môžete do ľahkých aj ťažších pôd.

Požiadavky na vlahu a živiny

Ako sme už uviedli vyššie, malinojahoda potrebuje dostatok vlahy bez premokrenia. Výdatnú zálievku aplikujeme najmä po vysadení nových sadeníc a v letných mesiacoch, kedy pôda vysychá veľmi rýchlo.
Rastlinu hnojíme priebežne, počas celého vegetačného obdobia. Ideálne sú organické hnojivá aplikované so zálievkou, prípadne kvalitný kompost.

Výsadba jahodomaliny

Ker pestujeme ako solitér kdekoľvek v záhrade, prípadne v nádobách. Pre novú sadenicu vyhĺbime dostatočne priestrannú jamu, na ktorej dno môžeme pridať ešte kompost. Následne umiestnime sadenicu, prihrnieme zeminou a dobre utlačíme. K výsadbe sadeníc pristupujeme najčastejšie na jar, aby krík stihol dobre zakoreniť, avšak malinojahoda je odolná voči mrazom až do -34 ° C, jesennú výsadbu teda (za predpokladu dodržania termínu a ochrany koreňového systému mulčom) bez problémov zvládne.

Pestovanie malinojahody v kvetináči

Napriek tomu, že ker dorastá až do dvoch metrov, môžeme ho pestovať aj v kvetináči. V tomto prípade je celkový habitus rastliny kompaktnejší a skvele tak doladí balkón aj terasu. Pre sadenicu však vyberte dostatočne veľkú nádobu. Tú naplníme klasickým záhradným substrátom obohateným o zrelý kompost. Malinojahodu v kvetináči nezabudnite pravidelne zalievať, obvykle potrebuje viac vlahy ako kríky vysadené priamo do pôdy.

TIP: Hitom poslednej doby sú aj popínavé jahody, ktoré sľubujú vytvorenie živej steny plnej červených plodov. Ako to je v skutočnosti s popínavými jahodami? Skutočne nimi možno nahradiť napríklad vinič? Odpovede nájdete v našom predchádzajúcom článku.

Pomohol vám tento článok? Ak chcete dostávať pravidelné pestovateľské tipy do záhrady, informácie o novinkách v sortimente a výhodné akčné ponuky, registrujte sa na odber nášho newslettera.

Kel čiže (Brassica) patrí do čeľade kapustovitých rastlín, kde nájdeme tiež napríklad reďkovku či žeruchu. Nie je teda blízko príbuzný napríklad so šalátom, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Blízkym príbuzným je však kelu hlávková kapusta.

Dnes sa jedná o dva rozdielne druhy s odlišnou chuťou aj upotrebením v kuchyni, v niektorej literatúre sa však môžeme stretnúť s tým, že hlávková kapusta je kultivarom kelu.

Druhy kelu

Pod názvom kel sa skrýva hneď niekoľko druhov. Tie sa od seba líšia hlavne vzhľadom, ale aj požiadavkami na pestovanie, veľkosťou hlávky či chuťou.

Kel hlávkový

(Brassica oleracea convar. sabauda) sa pestuje ako hlúbová zelenina. Typické sú veľké bublinkové listy, zvinuté do ružice. Vzhľad listov ju odlišuje od hlávkovej kapusty. Hlávka môže byť pomerne veľká, hmotnosť skorých odrôd je okolo pol kilogramu, pri neskorých aj 3 kilogramy. Jedná sa o odolnú rastlinu, ktorú pestujeme zo semien vysievaných priamo do záhonov či skleníka.
Medzi obľúbené odrody kelu hlávkového patrí napríklad 'Predzvesť', 'Vertus' či 'Blistra F1'.

Ružičkový kel

(Brassica oleracea convar. gemmifera) má veľmi vysoký hlúb, na vrchole ktorého sú listy. Na samotnom hlúbiku potom vyrastajú ružičky, ktoré sa zberajú ako zelenina vhodná na tepelné spracovanie. Ružičkový kel je bohatý na živiny, najmä na vitamín C. K obľúbeným odrodám ružičkového kelu patrí napríklad 'Lunet F1' alebo 'Groninger'.

Kel kučeravý

(Brassica oleracea var. acephala) sa od ostatných druhov odlišuje silne kučeravými listami.  Variantom je ešte kel kel kučeravý (Brassica oleracea var. sabellica), ktorý je jemnejší.

Okrasný kel

Zaujímavosťou a hitom posledných rokov je kel okrasný, nazývaný Ľudovo aj okrasná kapusta. Má veľmi bohatú ružicu, ktorá je navyše doplnená o farby ako je červená, oranžová, žltá, či dokonca fialová.
Z konkrétnych odrôd môžeme spomenúť napríklad 'Victoria Pigeon', 'Peacock' alebo Coral'.

Ďalšie kultivary kelu

Pokiaľ by sme sa na kel pozreli z botanického hľadiska, zistíme, že sa jedná o jeden druh s mnohými kultivarmi. Okrem vyššie zmienených „kultivarov“ ako je klasický kel hlávkový, ružičkový či kučeravý kel, patrí pod tento druh tiež napríklad karfiol, brokolica, romanesco či kaleráb. Väčšina týchto variantov je však bežnou verejnosťou považovaná za úplne odlišné druhy, čo vďaka ich odlišnému vzhľadu, chuti i využitiu pochopiteľné.

Pustite sa tento rok do pestovania tejto zdravej zeleniny aj vy. Semienka kelu hlávkového, ružičkového aj okrasného nájdete v našom e-shope

Pestovanie hlávkového kelu

Pestovanie kelu nie je nič zložité. Rastlina je pomerne odolná voči prízemným mrazíkom a nenáročná na výživu. Tejto zelenine by sme mali dopriať svetlé stanovište a pravidelnú výdatnú zálievku. V prípade sucha začnú spodné listy zasychať, avšak pri trvalom premokrení naopak môže dôjsť k ich zahnívaniu.

K vysievaniu semien pristúpime podľa odrody - ak je skorá, vysievame už koncom januára do skleníkov, kde si sadenice predpestujeme. Letné a neskoré odrody môžeme vysievať od marca až do mája priamo do záhona. Ideálny spôn je 50x40 centimetrov, u neskorých 60x50 centimetrov z dôvodu väčších hlávok.

Čo sa týka hnojenia, ideálne je vysievať kel do humóznej pôdy so zapracovaným kompostom. Prihnojiť môžeme ešte počas vegetačnej doby – približne 14 dní od výsadby prihnojíme liadkovými hnojivami a o ďalších 14 dní neskôr už použijeme klasické hnojivo na listovú zeleninu.

Ružičkový kel pestovanie

Pestovanie ružičkového kelu prebieha inak ako pri hlávkovom. V tomto prípade totiž rastie vysoký hlúb, na ktorom vyrastajú drobné ružičky. Aby sa k nim dostalo svetlo pred vrcholové listy, je nutné spon zväčšiť približne na 70x50 centimetrov.

Ako teda pestovať ružičkový kel? Stanovište by malo byť svetlé, s hlinitou pôdou – nie sú vhodné ťažké, kyslé a humózne pôdy – kel potom nevytvára ružičky.

Ružičkový kel potrebuje dostatok vlahy. Záhon by mal byť pred výsadbou pripravený - už na jeseň zapracujte kompost a pôdu zavápnite. Na jar a počas vegetačnej doby potom môžeme ružičkový kel ešte prihnojovať dusíkom.

Semená do záhona vysievame v apríli. Sadenice si možno predpestovať aj v parenisku či skleníku a na konci apríla až začiatkom mája ich premiestniť do záhona. Čo je pri pestovaní ružičkového kelu dôležité - zaštipnutie terminálneho púčika koncom augusta. Tým výrazne podporíme tvorbu nových ružičiek, ku ktorým sa dostane nielen viac svetla, ale aj živín.

Okrasný kel pestovanie

Pestovanie okrasného kelu je v podstate podobné ako pestovanie toho hlávkového. Vyžaduje takmer totožné podmienky, na rozdiel od hlávkového kelu ale nie je jedlý.

V záhrade má čisto estetickú funkciu. Najlepšie bude vynikať v jesenných výsadbách, vysadiť ich možno aj do kvetináčov. Vzhľadom na to, že očakávame vyfarbenie listov v jesenných mesiacoch, vysádzame okrasný kel neskôr ako jedlé varianty. Spon môže byť menší, nevysádzajte však jednotlivé rastliny vo vzdialenosti menšej ako 30 centimetrov, hlávky by sa mohli kvôli nedostatku miesta deformovať.

TIP: V slovenskej kuchyni najčastejšie využijete koreňové druhy zeleniny. Medzi tie patrí hlavne petržlen, zeler a mrkva. Poslednú menovanú zeleninu nájdeme snáď na každej záhrade, preto sme sa o pestovaní mrkvy viac rozpísali v našom predchádzajúcom článku.

Drieň, inými názvami tiež drieňovec či svíb (Cornus) je ker, niekedy aj strom či vyššia bylina z čeľade drieňovitých. Tento rod zahŕňa niekoľko druhov, pričom niektoré z nich rastú voľne aj v na Slovensku. Spomenúť môžeme napríklad drieň obyčajný, ktorý je u nás zákonom chránený.

Pre svoj úžitok či zaujímavý vzhľad sa tieto rastliny pestujú aj v záhradách. Tu rozoznávame driene okrasné a tie, ktoré pestujeme pre liečivé plody.

Drieň pestovanie

Nároky na svetlo - driene preferujú priame slnko, veľmi dobre sa im darí aj v polotieni. Plný tieň nie je na ich pestovanie vhodný.

Vhodný typ zeminy – pôda by mala byť dobre priepustná, kyprá a dostatočne výživná. Na pH drieňom príliš nezáleží, znesú mierne kyslú aj mierne zásaditú zeminu.

Odolnosť - driene sú vo väčšine prípadov mrazuvzdorné a celkovo odolné rastliny. Nemajú príliš škodcov a netrpia chorobami.

Stanovište - v prírode najlepšie rastú na slnečných krovinatých stráňach a okolo lesov. V záhrade sa im bude dobre dariť vedľa ďalších kríkov a stromčekov.

Nároky na vlahu - pôda okolo rastliny by mala byť stále mierne vlhká, nie však podmáčaná. Aj počas zimy dbáme na to, aby svíb netrpel suchom. Zálievku ale obmedzíme.

Množenie svíbov - spôsobov množenia je niekoľko. Rastlinu môžeme pestovať zo semien, množenie však častejšie prebieha drevitými či bylinnými odrezkami (podľa konkrétneho druhu). Obľúbené je aj vrúbľovanie.

Svíb druhy

Druhy svíbov sa ďalej delia do podrodov. Tie sa od seba odlišujú predovšetkým usporiadaním listov alebo veľkosťou rastliny. Niektoré druhy sa pestujú iba ako rastliny okrasné, iné zase pre plody. Na čo ktorý druh slúži si ďalej uvedieme v ich popise.

Svíb biely

(Cornus alba) je opadavý, stredne veľký ker. Vetvy majú červenú farbu, listy sú svetlé, niekedy panašované. Kvitne bielymi kvetmi usporiadanými do kvetenstva. Ide o obľúbenú okrasnú rastlinu, ktorú na trhu nájdeme hneď v niekoľkých odrodách. Medzi tie najobľúbenejšie patria napríklad 'Sibirica', 'Sibirica Variegata' alebo 'Elegantissima'.

Svíb krvavý

(Cornus sanguinea) je bežným druhom u nás. Tento opadavý ker môžeme nájsť v blízkosti lesov a na krovinatých stráňach. Kvety svíbu krvavého sú biele a silne voňajú. Po ich odkvitnutí sa objavujú čierne plody, ktoré sa už dnes nevyužívajú (predtým sa ich účinky využívali pri hnačkách). Drieň krvavý sa pestuje aj v záhradách ako okrasná rastlina. Zaujímavý je sfarbením dreva, ktoré je "krvavo" červené. Medzi obľúbené odrody patrí napríklad 'Midwinter Fire'.

Svíb výbežkatý

(Cornus sericea) je opadavý ker s jednoduchými ústretovými listami. U nás sa pestuje iba v záhradách, ako okrasný ker. Tento druh je tiež často vysádzaný v parkoch alebo v mestách pozdĺž ciest a chodníkov. Môže vytvoriť hustý živý plot. Vyhľadávanou odrodou je 'Flaviramea'.

Svíb pestrolistý

(Cornus controversa) je nízky opadavý strom s jednoduchými striedavými listami. Pochádza z východnej Ázie, u nás sa v prírode nevyskytuje. V záhradách sa pestuje skôr zriedka, u nás tento druh nie je tak obľúbený.

Svíb striedavolistý

(Cornus alternifolia) je opadavý ker až strom s jednoduchými striedavými listami. Tento druh pochádza zo severnej Ameriky. U nás sa niekedy pestuje v záhradách, častejšie ho nájdeme v botanických záhradách ako zbierkový exemplár.

Drieň lekársky

(Cornus officinalis) je opadavý ker pochádzajúci z Ázie. Je bežnou súčasťou čínskej tradičnej medicíny, kde sa z neho pripravuje tonikum, ktoré tamojší ľudia využívajú pri mnohých zdravotných neduhoch. V našich záhradách ho nájdeme iba sporadicky, častejšie sa potom s exemplármi stretneme v botanických záhradách.

Drieň obyčajný

(Cornus mas), tiež drieň jarný, je listnatá drevina bežne sa vyskytujúca v našej prírode. Tento druh sa pestuje aj v záhradách, a to hlavne pre jedlé plody červenej farby, ktoré koncom leta nahrádzajú biele kvety. Plody sú bohaté na vitamín C, používajú sa na výrobu sirupov, džemov a podobne. Údajne tiež pomáhajú s tráviacimi problémami. Na Slovensku sa z plodov pripravuje tradičný alkoholický nápoj s názvom drienkovica. Do záhrad sa vysádzajú šľachtené kultivary. Medzi najobľúbenejšie patrí 'Alex', 'Expres', 'Jolico', 'Devín', 'Macrocarpa', 'Xanthocarpa' (má plody žlté).

Drieň japonský

(Cornus kousa) je opadavý ker či strom pochádzajúci z východnej Ázie. Ide o veľmi krásnu a obľúbenú rastlinu, ktorá sa v záhradách využíva ako okrasná. Existuje nespočetné množstvo rôznych odrôd, ktoré sa od seba líšia farbou listov, veľkosťou celej rastliny a ďalšími zaujímavými znakmi. Po odkvitnutí drobného kvetenstva sa objavujú červené okrúhle plody, ktoré sú typické drobnými „bodlinkami“ na povrchu. Plody drieňa japonského sú jedlé, v ázijských krajinách ich niekedy využívajú na prípravu vína. Obľúbenými kultivarmi medzi záhradníkmi sú 'Summer Fun', 'Gold Star', 'Satomi', 'Heart Throb' a 'China Girl'.

Drieň kvetnatý

(Cornus florida) opadavý ker s jednoduchými listami. Pochádza zo Severnej Ameriky a u nás sa pestuje ako okrasný ker. Jedná sa o veľmi estetickú rastlinu, ktorá je v čase kvitnutia doslova posiata kvetmi rôznej farby, podľa konkrétnej odrody. Niekedy sa využíva aj tvrdé drevo tohto druhu, v Amerike aj kôra, ktorá má údajne povzbudzujúce účinky.

Drieň kanadský

(Cornus canadensis) je bylina s plazivým podzemkom. Rastlina má nápadné listene, ktoré sú umiestnené okolo kvetenstva. Vyskytuje sa v chladnejších oblastiach Ázie a Severnej Ameriky, zriedka sa pestuje u nás. Využíva sa ako pôdokryvna rastlina.

Svíb do okrasnej záhrady alebo jedlé drienky sú pre svoju nenáročnosť skvelou voľbou pre každú záhradu, vyberte si obľúbené odrody v našom e-shope

Využitie drieňa

Drieň má mnoho využití, ktoré závisí najmä na danom druhu. Podľa vyššie uvedených popisov jednotlivých druhov je zrejmé, že niektoré z nich pestujeme ako okrasné pre ich veľké či početné kvety, zaujímavé panašované listy alebo červeno sfarbené drevo.
Iné zase ako zdroj zdravých plodov nabitých vitamínom C, z ktorých sa pripravujú rôzne výrobky, ako sú sirupy, džemy, zaváraniny, či dokonca alkoholické nápoje.
U niektorých druhov, konkrétne sa jedná najmä o drieň kvetnatý, sa používa aj drevo, ktoré je tvrdé a hodí sa na využitie v priemysle.

Plody drieňa

Plody sú jedlé iba v niektorých prípadoch. U nás sa najčastejšie na spracovanie využívajú plody drieňu obyčajného, v Ázii potom preferujú drieň japonský a jeho „pichľavé“ okrúhle plody.

Plodom svíbu je kôstkovica, ktorá môže mať rôzny tvar aj farbu. Najčastejšie je guľatá, až mierne pretiahnutá, pripomínajúca šípky. Chuť jedlých druhov je sladkokyslá až kyslá. Farba je najčastejšie červená, môže byť aj červeno-ružová (drieň japonský), alebo čierna (pri svíbe krvavom).

Ako strihať svíb

Svíb veľmi dobre znáša rez a ľahko ich tak môžeme tvarovať a prispôsobiť vlastným požiadavkám aj priestorovým možnostiam. V Ázii z nich často tvarujú bonsaje, u nás sa zase nezriedka pestujú v nádobách.
Pokiaľ pestujete drieň klasicky ako solitér alebo menší živý plot v záhrade, je vhodné vykonávať raz za pár rokov omladzovací rez. Vďaka nemu sa ker zahustí a bude celkovo zdravší a schopnejší rastu. Rez robíme skoro na jar. V tomto prípade skracujeme vetvy až 10 centimetrov nad úrovňou pôdy.
Častejšie (nie je úplne potrebné každoročne) však pristupujeme k rezu udržiavaciemu, pri ktorom vetvy striháme ostrými záhradníckymi nožnicami približne 50 centimetrov nad zemou.

Ako rýchlo rastie drieň

Pri pestovaní drieňu zo semien je potrebné mať na pamäti, že klíčenie a následný rast sadenice prebieha veľmi pomaly. Je teda vhodnejšie ho množiť odrezkami, ktoré zakorenia pomerne rýchlo, vrúbľovaním, alebo zakúpiť už predpestované sadenice.
Kríky a stromčeky tohto druhu rastú pomerne pomaly po celý život. Ročne pribudne asi 10 centimetrov, čo z drieňu robí ideálneho adepta na živý plot, ktorý potom nebude nutné neustále počas sezóny zastrihovať. Na hustý porast poskytujúci súkromie si ale chvíľu počkáte.
Ak chcete drieň pestovať pre jeho plody, je výhodnejšie zakúpenie už vzrastlejšie dreviny. Svíby totiž začínajú plodiť najskôr desiatym rokom.
 
TIP: Drieňom sa skvele darí v spoločnosti ďalších kríkov. Zvoliť môžete napríklad hlohyňu, vavrínovec alebo cezmínu. Ako pestovať cezmínu sa dozviete v našom minulom článku. A pokiaľ vás zaujímajú skôr menej známe druhy ovocných kríkov, vyskúšajte napríklad pestovanie muchovníka.

S klasickým pestovaním v zemine sa spája mnoho výhod, ale aj nevýhod. Medzi hlavné nevýhody patrí najmä tvorba plesní a rôznych patogénov v substráte, ktoré môžu dráždiť alergikov. To býva často dôvodom, prečo citlivejší ľudia nepestujú doma žiadne rastliny. Hydroponický spôsob pestovania rastlín ale umožňuje obstaranie izboviek či byliniek aj citlivejším jedincom.

V našom článku sa bližšie pozrieme na to, čo to vlastne hydropónia je, ako postupovať pri pestovaní týmto spôsobom a ktoré rastliny je možné hydroponicky pestovať.

Čo je hydropónia

Hydropónia je spôsob pestovania rastlín bez substrátu. Potrebná je iba rastlina, živný roztok, médium a špeciálny kvetináč. Jedná sa o veľmi "čistý" spôsob pestovania rastlín, pri ktorom je možné eliminovať vznik plesní a množenie rôznych patogénnych látok.

Medzi hlavné výhody hydroponického pestovania patria:

- kontrola výživy počas pestovania - je možné dokonale sledovať a ovplyvňovať príjem jednotlivých živín

- efektívnejšie pestovanie a vyššie výnosy

- obmedzenie plesní a menšie riziko napadnutia škodcami aj chorobami

Nevýhody hydropónie

Hoci pri hydroponickom pestovaní rastlín prevažujú pozitíva, môžeme sa stretnúť aj s niektorými nevýhodami. Medzi tie patrí najmä ľahké prehnojenie rastlín a s tým spojené ich poškodenie či dokonca úhyn. Treba si dôkladne naštudovať dávkovanie hnojív a zostavovanie živných roztokov pre dané druhy rastlín. V tomto je hydroponické pestovanie náročnejšie od toho klasického.

Ďalším úskalím býva aj udržiavanie koreňového systému aj roztoku v čistote - v opačnom prípade sa v roztoku začnú tvoriť riasy alebo množiť rôzne organizmy, ktoré negatívne ovplyvnia pH roztoku aj jeho zloženie.

Poslednou nevýhodou potom môže byť vyššia obstarávacia cena špeciálnych nádob určených na tento spôsob pestovania.

Hydropónia doma

U veľkopestovateľov je hydroponické pestovanie pre svoje pozitívne prínosy pomerne časté a obľúbené. Často tak pestujú mnohé druhy zeleniny alebo bylinky.
Doma je ale stále hydropónia skôr výnimkou, pokiaľ však máte skleník alebo by ste radi pestovali rastliny v interiéri bez neporiadku zo substrátu, určite tento spôsob vyskúšajte.

Čo budete potrebovať:
Vhodné rastliny, živný roztok - pripravuje sa obvykle priamo z hnojív určených pre hydropóniu, na obale hnojiva je potom možné nájsť postup na namiešanie. Receptov na domáci živný roztok však na internete nájdete množstvo, avšak často nemožno zaručiť, že bude obsahovať všetky potrebné živiny. Kvetináče - potrebovať budete na každú rastlinu dva - jeden plný (vodotesný bez otvorov) a druhý dierovaný. Médium - predtým sa často používal keramzit či perlit, dnes je ale bežnejšie kokosové vlákno, rockwool (minerálna vlna) alebo oasis kocky.

Postup pre hydroponické pestovanie je nasledovný. Najprv dobre očistíme rastlinu a jej koreňový systém. Umiestnime ju do nádoby s čistou vodou, ktorú každý deň meníme, pričom korene prepláchneme. Po niekoľkých dňoch je rastlina pripravená na prechod na hydroponický spôsob pestovania. V tejto chvíli naplníme dierovaný kvetináč zvoleným médiom. Plný kvetináč naplníme asi do jednej štvrtiny obsahu živným roztokom. Do média umiestnime rastlinu a dierovaný kvetináč vložíme do nádoby s roztokom.

Pri pestovaní dodávame živiny pravidelne, nikdy ale roztok nenalievame priamo na médium, to by mohlo začať plesnivieť. Odporúča sa raz za dva až štyri týždne celý roztok vymeniť, nádoby vymyť, médium a korene prepláchnuť čistou vodou.

Hydroponické pestovanie izbových rastlín

Doma sa najčastejšie hydroponicky pestujú bylinky alebo izbové rastliny. Väčšine izboviek tento spôsob pestovania veľmi prospieva. Najčastejšie sa takto pestuje lopatkovec (Spathiphyllum), avšak v živnom roztoku môžete pestovať aj mnoho ďalších druhov, hodí sa k tomu napríklad antúria (Anturium), dracéna (Dracaena), brečtan (Hedera), fikusy (Ficus), potosovec (syn. šplhavnica, Epipremnum), zelenec (Chlorophytum), monstera (Monstera), kalanchoa (Kalanchoe)...

Medzi najobľúbenejšie izbové rastliny patria rôzne druhy orchideí. Hydroponické pestovanie orchideí je pomerne neobvyklé, ale rastlinám prospieva. O pestovaní orchideí v byte všeobecne sme sa viac rozpísali v našom minulom článku.

Rastliny vhodné na hydropóniu

Medzi „hydroponické rastliny“ ale neradíme iba tie izbové. Týmto spôsobom je možné pestovať aj niektoré druhy zeleniny, drobného ovocia alebo bylín.

Hydroponické pestovanie zeleniny

Asi najbežnejšou zeleninou pestovanou hydroponicky je tá listová - šaláty všetkého druhu, špenát, rukola a ďalšie sa pestujú iba v roztoku veľmi často nielen u veľkopestovateľov, ale aj v skleníkoch záhradkárov. Zelenina rastie rýchlo, potrebuje menej miesta a netreba ju pravidelne zalievať, čo ušetrí veľa práce. Navyše sa často chránená pred niektorými druhmi škodcov a chorôb.

Koreňová zelenina sa príliš často týmto spôsobom nepestuje, hydropónia sa ale využíva v prípade reďkoviek, ktoré je možné týmto spôsobom zberať už za 3 týždne.

V poslednej dobe je obľúbené aj hydroponické pestovanie paradajok. Ako je známe, táto zelenina vyžaduje dostatok vlahy, zároveň však trpí na plesne, čo sťažuje jej zalievanie. Plesne sa tiež často množia priamo v záhone v substráte. Pri hydropónii tieto problémy odpadajú. Kvetináče jednoducho umiestnite do teplého skleníka. Paradajky môžete týmto spôsobom pokojne pestovať už od semienok. Väčšinou sa ale prechádza na živný roztok až pri silnejších sadeniciach.

Hydroponické pestovanie byliniek

Čistejšie, zdravšie a výnosnejšie pestovanie neminulo ani v domácnostiach toľko obľúbené bylinky. Nielenže si nemusíte robiť starosti s pravidelnou zálievkou, ktorú väčšina byliniek vyžaduje, ale netýkajú sa vás ani problémy s preliatím, plesňami alebo škodcami. Na hydroponické pestovanie sa hodia takmer všetky druhy klasických byliniek ako je mäta, bazalka, petržlenová vňať, pažítka a ďalšie. Záhradkári sú tiež presvedčení o tom, že bylinky rastúce v živnom roztoku intenzívnejšie voňajú a majú lepšiu chuť.

TIP: Hydroponicky je možné pestovať aj mnoho liečivých rastlín. Medzi ne patrí napríklad aj nádchovník, ktorý pomáha uvoľniť horné dýchacie cesty a nemal by v zimných mesiacoch chýbať v žiadnej domácnosti. Ako pestovať nádchovník sa dozviete v našom predchádzajúcom článku.

Klíčky konzumovali už starovekí Egypťania a Číňania – a mali na to dobré dôvody. Naklíčené semienko je totiž doslova nabité vitamínmi, minerálmi a ďalšími látkami, ktoré pozitívne ovplyvňujú imunitný systém a doplnia potrebné živiny dôležité pre správne fungovanie organizmu.

Aby mohlo semeno vyklíčiť a vyrásť z neho plnohodnotná rastlina, potrebuje do štartu nielen dostatok makro a mikro živín, ale aj energiu. To je ďalší dôvod, prečo by sme si mali klíčky pravidelne dopriať, sú totiž bohatým zdrojom energie. V neposlednom rade sú to obsiahnuté enzýmy, ktoré napomáhajú s regeneračnými procesmi v tele.

Je teda zrejmé, že sa jedná o takzvanú superpotravinu. V kuchyni klíčky využijete prakticky do všetkého. Môžete ich pridať do šalátov, do nátierok, dozdobiť s nimi obložené pečivo alebo polievky, pridať ich aj do zeleninovej prílohy k hlavným pokrmom. Poďme sa teda pozrieť, ako si klíčky vypestovať a aké semená sú na tieto účely najvhodnejšie.

Semená na naklíčenie

Naklíčiť môžeme prakticky čokoľvek od žeruchy, cez šošovicu, fazuľu až po hrach. Mnoho ľudí nekupuje priamo semená na klíčky, ale zakúpi v supermarkete balíček danej suroviny, ktorú potom na tento účel využije. Klíčky sa síce objavia, nemusia však byť tak kvalitné, klíčivosť je nižšia a navyše môžu semená obsahovať zvyšky pesticídov a ďalších nevhodných látok.

Ideálnym riešením je teda zakúpiť priamo semená na klíčenie. Rozhodne nenakličujte semená určené na výsev - tie sú ošetrené moridlami, ktoré nie sú určené na konzumáciu!

BIO semienka na klíčenie

Najlepšie semená na naklíčenie sú tie v BIO kvalite. Len tu máte istotu, že sa jedná o kvalitné semienka bez pesticídov a iných chemikálií.
Ktoré druhy BIO semienok na klíčenie sú najobľúbenejšie? Sú to mungo fazuľky, reďkovka, šošovica, lucerna, cícer, obilniny (pšenica, jačmeň, raž), žerucha, horčica, rukola, cesnak...

Medzi menej vhodné potom patria hlavne väčšie druhy fazule, ktoré sú tvrdé aj po naklíčení a zle sa trávia. Ďalej nenakličujeme orechy a lúpané či tepelne upravené semená. Nevhodné je tiež klíčiť chia semienka a ľan - tieto druhy totiž po namočení vytvárajú gélový obal, pomaly a zle klíčia. Ľanové a chia semienko konzumujte nenaklíčené, ideálne mleté alebo práve iba namáčané. No a poslednou skupinou nevhodných semien na klíčenie sú už spomínané semienka určené na výsev.

Nevyznáte sa v druhoch ani typoch semien? Semienka na naklíčenie v BIO kvalite nájdete priamo v našom e-shope

Ako klíčiť semienka doma

Klíčenie semienok sa môže javiť ako jednoduchá záležitosť. Určite ste aj vy počas svojich školských rokov v rámci výučby klíčenia semien skúšali. V tomto prípade ste asi použili mokrú vatu, na ktorú ste semienka uložili a čakali, kým sa klíčky objavia.

Tento spôsob je jednoduchý, rýchly a nevyžaduje žiadne investície. Je ale možné, že sa na klíčkoch objaví pleseň, pretože vlhkosť môže byť príliš vysoká. Navyše klíčky na vate nie je možné preplachovať. Z týchto dôvodov sa semená neklíčia ani v substráte.

Ako teda pri klíčení postupovať?

Najprv si zaobstarajte vhodné semienka - ako už sme spomenuli vyššie, ideálne sú semienka určené priamo na naklíčovanie v BIO kvalite.

Ďalším krokom je nákup nakličovacích misiek a nádob. Existujú dokonca niekoľkoposchodové nakličovacie nádoby, v ktorých semená umiestnite na sitá a ľahko ich pravidelne prepláchnete. Mnoho ľudí ale dáva semienka do sitka, ktoré umiestni nad pohár s vodou a  semená majú dostatok vlahy, možno ich ľahko prepláchnuť.

Teraz už poďme priamo k procesu - v prvom rade semená preberte. Kvalitné balenie už obvykle neobsahujú žiadne prímesi, kamienky či zvyšky zeminy, ale stať sa to môže. Vyraďte aj prasknuté či inak poškodené semienka.

Pracujte v úplnej čistote. Umyte si ruky, umyte aj všetky misky a ďalšie pomôcky, ktoré na klíčenie potrebujete. Predídete tak plesniveniu klíčkov.
Semená najprv namočte. Najmä veľké druhy s tvrdou šupkou ako je cícer, hrach a ďalšie, potrebujú namáčať aj 24 hodín.

Počas klíčenia semená preplachujte minimálne dvakrát denne (počas horúceho letného počasia aj viackrát). Na preplachovanie použite pitnú, najlepšie prevarenú studenú vodu.

Prezerajte klíčky - pokiaľ rozpoznáte pleseň, musíte bohužiaľ semienka zlikvidovať. Pleseň môže mať rôzne podoby, môže sa javiť ako biely či šedavý povlak alebo spôsobovať černenie a zahnívanie drobných korienkov. Kľúčiky tiež môžu zapáchať. Po likvidácii semien riadne umyte a dezinfikujte nádoby. Pozor na zámenu plesne s ochlpením korienkov, to býva najčastejšie prítomné u brokolice, žeruchy, reďkovky a horčice.

TIP: Kvalitné bio semená neslúžia iba na klíčenie. Môžete ich vysadiť aj do záhonov a vypestovať si vlastnú bio zeleninu.

Cibuľa kuchynská, latinsky Allium cepa, je cibuľová zelenina z rodu amarylkovitých, kam okrem iného radíme aj cesnak alebo pažítku. Rastlina je dvojročná až vytrvalá, ale bežne sa v záhrade pestuje ako jednoročná. Na spodnom konci robustnej dutej stonky nájdeme dužinatú cibuľu s vrstvami. Listy sú sediace, jednoduché a priliehajú k stonke. Cibuľa kvitne nápadnými kvetmi usporiadanými v guľovitom súkvetí. 

Cibuľa pravdepodobne pochádza zo strednej Ázie, avšak konkrétne miesto pôvodu nie je známe, pretože sa táto rastlina pestuje po celom svete už po stáročia. Niet divu, cibuľa totiž nie je len skvelým dochucovadlom či zeleninou, ale aj všeliekom na rôzne neduhy. Bola, a stále je obľúbenou v ľudovom liečiteľstve rôznych kultúr.

V našom článku sa dozviete, ktorý druh či odrodu cibule zvoliť, ako ju pestovať, kedy sa vysádza cibuľa a kedy je ideálny čas na zber cibule.

Druhy cibule

Ak by sme sa okrem cibule kuchynskej zamerali na ďalšie druhy, ak chcete varianty cibule, boli by to tieto:

cibuľa šalotka - predtým bola považovaná za samostatný druh, dnes sa podľa odbornej literatúry jedná o variant cibule kuchynskej. Má jemnejšiu chuť a arómu.

cibuľa zimná - sa najviac pestuje v Ázii. Používa sa celá rastlina aj s vňaťou.

cibuľa prerastavá - jedná sa o krížencov cibule kuchynskej a zimnej.

jarná cibuľka – nejde o samostatný druh, ale o názov zeleniny. Za jarnú cibuľku považujeme rôzne druhy cibule zberané obvykle v ranom štádiu vrátane vňate.

Odrôd cibule je veľa. Líšia sa od seba chuťou, farbou cibule, veľkosťou alebo dobou zberu. V obchodoch sa najčastejšie stretneme s cibuľou bielou, červenou, rezanou, so šalotkou či cibuľkou jarnou. Všetko menované však patrí pod druh Allium cepa. Natrafiť ešte môžete na takzvanú cibuľu sadzačku - ani tu sa nebavíme o samostatnom druhu, ale o malých cibuľkách, ktoré sú pripravené na pestovanie do záhonov.

Obľúbené odrody cibule

Cibuľa kuchynská žltá

Dagmar, Wellina, Elista, Augusta, Hiberna, Blanco Duro, Globo, Lusy, Všetana, Štutgartská, Alice

Cibuľa kuchynská červená

Lilia, Karmen

Cibuľa zimná

Kaj, Gerda

Šalotky

Camelot F1, Ambition F1, Red Sun, Golden Gourmet

Vhodné na pestovanie “jarnej cibuľky”

Rosa di Firenze, Gerda, Pompei

Vysaďte si niektorý z obľúbených druhov cibule aj do vašej záhrady. Semená cibule nájdete na našom e-shope

Sadenie cibule

Cibuľu možno vypestovať buď zo zakúpených semien, alebo z predpestovaných malých cibuliek zvaných cibuľa sadzačka. V oboch prípadoch si musíme najskôr pripraviť záhon. Ten by mal byť úplne bez buriny, kyprý, vlhký a vyhnojený kompostom. Riadky by od seba mali mať vzdialenosť asi 20 centimetrov, jednotlivé sadzačky či semená približne 8 centimetrov. Semená vysievame iba 2-3 centimetre pod povrch a opatrne zalievame, sú totiž drobné. Sadzačku ukladáme približne 5-8 centimetrov hlboko.

Kedy vysádzať cibuľu

Semená do záhona vysievame v prvej polovici marca až začiatkom apríla. Záleží na počasí, platí, že by sa semienka nemali ukladať do zamrznutej pôdy (s tou sa tiež ťažko pracuje). Po vzídení ich nezabudnite vyjednotiť, aby si rastliny vzájomne nekonkurovali. Ponechajte medzi nimi priestor 8-10 centimetrov podľa zvolenej odrody.

V prípade sadzačky máme možnosti dve, môžeme ju totiž vysádzať na jar aj na jeseň.

Sadenie cibule na jeseň

Jesenná výsadba cibule má svoje výhody ako je väčšia ochrana pred chorobami, ale aj skorší zber. Ideálnym termínom je október. Pred výsadbou najskôr zvoľte tú správnu odrodu vhodnú na jesenné uloženie do pôdy, jarné cibule by nemuseli zimu v zemi prežiť. Teplota pôdy by zároveň nemala byť nižšia ako 5 °C.

Následne postupujeme podľa inštrukcií uvedených vyššie - teda sadíme do riadkov vzdialených od seba 20-30 centimetrov, v rozostupoch 8 až 10 centimetrov. Hĺbka bude o niečo väčšia ako na jar, približne 7 centimetrov. Po výsadbe treba záhon prekryť fóliou alebo mulčovať.

Sadenie cibule na jar

Pri jarnej výsadbe ukladáme do zeme sadzačku od marca do apríla. Pôda už musí byť rozmrznutá, aby bolo možné vyhĺbiť dostatočne hlboké riadky a cibuľky prekryť kyprou zeminou. Konce (teda vrchné časti) cibuliek môžu zo záhona mierne vyčnievať.

Ako pestovať cibuľu

Stanovište - záhon na pestovanie cibule musí byť dostatočne presvetlený, zároveň sa ale vyhnite celodennému priamemu slnku. Ideálna je východná strana pozemku, na ktorú dopadajú priame lúče hlavne dopoludnia.

Nároky na vlahu - najintenzívnejšie zalievame cibuľu po výsadbe a pri raste prvých listov. Potom je potrebné závlahu regulovať, aby sme predchádzali napadnutiu plesňami. Zálievku aplikujeme najlepšie ráno, cibuľa nesmie stáť v podmáčanej zemine.

Substrát - optimálna je hlinitopiesočnatá pôda, ktorá je dobre priepustná, kyprá, a hlavne výživná.

Predplodiny - ako prevencia pred plesňou cibuľovou a ďalšími chorobami napádajúcimi cibuľovú zeleninu sa neodporúča pestovať na rovnakom mieste cibuľu, cesnak, pór či pažítku častejšie ako raz za päť rokov. Vhodné je pestovanie po koreňovej zelenine či strukovinách.

Ako pestovať jarnú cibuľku

Pestovanie cibule ako takzvanej jarnej cibuľky je v podstate rovnaké ako u klasiky. Čo je odlišné je hlavne výber odrody a doba zberu. Jarné cibuľky sa obvykle pestujú zo semien, vysievame ich teda na jar. V rovnakom období ich tiež zberáme - semená by sme mali vysievať do záhona už v marci, aby bola vňaťová cibuľa do konca jari pripravená na zber. Čo sa týka kultivaru, zamerajte sa na taký, u ktorého je tento typ pestovania odporúčaný.

Jarnú cibuľku môžete vysiať aj do kvetináčov. Zberať sa dá iba čerstvá vňať, a keď už je cibuľka „unavená“ a vňať rastie pomalšie alebo žltne, možno ju dopestovať ako klasickú cibuľu.

Hnojenie cibule

Pred výsadbou zapracujte do záhona dozretý kompost. V prípade cibule nepoužívajte maštaľný hnoj ani chlorid draselný, mohlo by dôjsť k spáleniu cibule. Počas vegetačnej doby môžete použiť špeciálne hnojivo na cibuľu a cesnak, avšak platí, že táto zelenina si na prílišné prihnojovanie nepotrpí a dobre sa jej darí aj bez neho.

Kedy zberať cibuľu

Zrelú cibuľu spoznáme podľa zaschnutej vňate. Tá začne žltnúť a poliehať. Keď je vňať úplne suchá, je cibuľa pripravená na zber. Pokiaľ zeleninu zo záhona vyberieme príliš skoro, nie je vhodná na uskladnenie.

Najskôr zberáme cibuľu vysadenú už na jeseň. Termín zberu je obvykle máj až jún. Ako poslednú zo záhonov zbierame cibuľu z priamej jarnej výsadby. Tú zberáme od konca júla až do septembra. Čím neskôr bude zelenina zo záhona zozbieraná, tým vhodnejšia bude na uskladnenie. Pozor však na premrznutie.

TIP: Skladovanú cibuľu môžete v zimných receptoch doplniť napríklad mrkvou, klasickými zemiakmi či batátmi. Ako pestovať batáty sa dozviete v našom predchádzajúcom článku.

Pomohol vám tento článok? Ak chcete dostávať pravidelné pestovateľské tipy do záhrady, informácie o novinkách v sortimente a výhodné akčné ponuky, registrujte sa na odber nášho newslettera.

Určite patríte medzi nich aj vy, ktorí pri nákupe potravín neodolali červeným kráskam s názvom Euphorbia pulcherrima – vianočná ruža.  Okrem klasickej červenej, môžete objaviť aj biele, smotanové, či fialovo sfarbené. Možno ste ani nevedeli, že sa jedná o listy danej rastliny a nie kvety.

Aby ste sa tejto kráske tešili naozaj do Vianoc alebo dokonca aj dlhšie obdobie, či pestovali ju ako interiérovú rastlinu, je potrebné spoznať ju a hlavne jej nároky na pestovanie.

Vianočná ruža pestovanie

Zásady pestovania

1. Prvý krok je v obchodnom reťazci aebo radšej v malom kvetinárstve na rohu ulice vybrať správnu rastlinu s nepremokreným substrátom, s nepoškodenými listami (nesmú byť suché, hnilé, polámané).

2. Rastlinu šetrne preniesť v obale, novinách, papieri, plátenej taške, v závislosti na teplote vonku. Nemalo by extrémne fúkať a ani mrznúť.

3.Aklimatizovanie by malo prebehnúť postupne. Jeden deň ju nechajte na chladnejšej chodbe s dostatkom svetla, blízko okna. Nasledujúci deň ju premiestnite do izby, kde bude nastálo.

4. Priestor by mal byť dostatočne svetlý, primerane teplý, 15-20 stupňov, nie nad radiátorom, výhodou je východná expozícia, nie priamo na okne, nie v zafajčenom priestore.

5. Substrát je nutné udržiavať vlhký, v podmiske nesmie zostávať voda a je nutné rastlinu rosiť.

6. Toto jej bude stačiť pre pestovanie do Vianoc. Ak chcete pokračovať v pestovaní aj ďalej, pokračujte v čítaní.

7. Od januára do apríla pestujte ružu podobne ako doteraz, s maximom svetla a v primeranej teplote a vlhkosti.

8. Začiatkom apríla znižujte zálievku a polievajte až keď substrát úplne preschne.

9. V apríli potrebuje vianočná ruža 15 hodín tmy, málo vody, môže pôsobiť zvädnuto. Teda zvoľte vhodnú krabicu, ktorou ju budete zakrývať.  Teplota by mala byť 15-16 stupňov. Zakrývanie by malo prebiehať 1 mesiac. Je to na svetlo najcitlivejšia rastlina. Celý proces môže pokaziť svetlo, z TV, monitora, prechádzajúce autá po ulici za oknom.

10. Nasleduje májové zrezanie. Veľmi drastický krok ale nutný. Ponechajte len stonky 8-10 cm so zelenými listami, alebo bez nich.

11. Rastlinu presaďte do väčšieho kvetináča, do ľahkého priepustného substrátu. Pri teplote 16 -18 st. by mala začať pučať. Doprajte jej svetlo a primeranú vlahu.

12. V júni ju môžete premiestniť do polotieňa, aj na balkón, či exteriéru  záhrade.

13. V júli znovu nutný rez o 2 cm a odstránenie bočných výhonkov. Nebojte sa, je to tak v poriadku. Podporíte tak rast nových listov.

14. V auguste ju premiestnite do interiéru, na svetlé miesto, teplota nad 17 stupňov.

15. V októbri je už svetla menej, ale ruža ho potrebuje, teda začnite s prisvetlovaním a naopak medzi 17-20 hod so zatmievaním v krabici. Tento postup opakujte až do konca novembra.

16. V novembri sa objavia kvetné puky, nezabudnite hnojiť a polievať.

17. Svetlo, zmeny svetla a tmy pôsobia priamo na vyfarbovanie listeňov, druhý hlavný faktor je teplota prostredia a vlaha.

Držíme Vám palce, nech Vám vianočná ruža robí radosť nie len na Vianoce. Ak jej venujete dostatočnú starostlivosť, určite sa to podarí.

TIP: S príchodom chladných dní sa musíme postarať aj o kvety na balkóne. Ak vás zaujíma pestovanie izbových rastlín, viac na túto tému sa dočítate v článkoch, kde sa venujeme napríklad pestovaniu exotickej vanilky alebo izbových orchideií.

Reďkev siata letná (Raphanus sativus), známa skôr ako reďkovka, je koreňová zelenina z čeľade kapustovitých. Vyznačuje sa ružovou, červenou, prípadne fialovou, ale aj žltou či bielou farbou šupky, bielou dužinou a nadzemnou časťou tvorenou trávovo zelenými listami, ktoré sú tiež jedlé.

Chuť reďkovky je sladkastá až mierne pálivá. Buľvy majú nízku kalorickú hodnotu, a preto je táto zelenina ideálna pri diéte. Reďkovky rastú veľmi rýchlo, sú nenáročné a vypestujete ich v záhone aj v kvetináči.

Druhy reďkoviek

Rod reďkev môžeme rozdeliť na dva základné druhy - reďkev ohnicu, ktorá voľne rastie vo voľnej prírode, a reďkev siatu, ktorú pestujeme pre jej buľvy v záhradách a na poliach.

Reďkev siata má pomerne veľký koreň, ktorý je najčastejšie biely (u niektorých odrôd môže byť aj tmavá farba). Akýmsi poddruhom, ak chcete variantom, je reďkev siata letná alebo reďkovka. Tá má menšie, chuťovo výraznejšie buľvy a najčastejšie sa konzumuje za surova.

U reďkoviek môžeme vyberať z desiatok rôznych odrôd, ktoré sa od seba líšia farbou koreňovej buľvy, dobou výsevu a zberu, chuťou i veľkosťou. Kultivary najčastejšie delíme na skoré, poloskoré a neskoré.

Skoré odrody reďkoviek

Albena, Cherry Belle, Fortuna F1, Duo, Granát, Faraón, Kvinta, Poloneza, Prima, Rampúch, Ria, Saxa, Sexta, Slávia, Slovana, Stela, Purpura F1, Liliana

Poloskoré a poloneskoré odrody reďkoviek

Kvarta, Lada, Ľudka, Vera, Vinara F1

Neskoré odrody reďkoviek

Viola, Zlata

Túto zeleninu si s prehľadom vypestujete bez veľkej záhrady, je nenáročná a hodí sa tak pre každého začínajúceho pestovateľa, pokojne aj do bytu. Vyberte si semienka obľúbenej reďkovky aj vy

Pestovanie reďkovky

Reďkovka je nenáročná plodina, ktorá vyrastie prakticky všade - v záhone na záhrade aj v nádobách na terase, bežné je aj pestovanie reďkoviek v byte, či už ako microgreens alebo na klíčky, prípadne pre buľvy v kvetináči na balkóne alebo za oknom na parapete.

Táto jednoročná rastlina je však náročná na svetlo, pestujeme ju teda ideálne na južnej až juhovýchodnej strane, na priamom slnku bez tieňa. Z tohto dôvodu potrebuje zelenina veľa vlahy, v lete reďkovky zalievame pokojne dvakrát denne.

Pestovanie reďkovky môže byť celoročná záležitosť - vzhľadom na rýchly rast a dozrievanie možno vysádzať prakticky kedykoľvek počas celej vegetačnej doby, volíme ale tie správne odrody, ktoré sú vhodné aj na jesennú výsadbu. Jedným z týchto univerzálnych kultivarov je napríklad 'Purpura F1'.

Pôda by mala byť kyprá, výživná a humózna. Volíme ideálne záhradnícky substrát obohatený o kompost či iné organické hnojivo. Počas rastu už nie je potrebné prihnojovať. Keď v záhone či kvetináči vzídu prvé lístky, musíme rastliny vyjednotiť, aby mali buľvy dostatok priestoru pre rast.

Pestovanie reďkovky v kvetináči

Ako pestovať reďkovky v kvetináči? Je to rovnaké ako v záhone. Kvetináč by mal byť aspoň 20 centimetrov hlbku a meter dĺžku. Naplníme ho kvalitným substrátom. Na výsadbu do nádob sú vhodné skoré odrody na rýchlenie, prípadne kultivary vhodné na celoročné pestovanie.
V zemine v kvetináči urobíme riadok (ak je nádoba širšia, môžeme aj dva), do ktorého vysievame semená do hĺbky asi 1 centimetra, s rozostupom 4-5 centimetrov. Rozostup však nie je potrebné úplne dodržiavať, mladé rastliny bude aj tak nutné vyjednotiť. Následne semená zahrnieme zeminou a zalejeme. Substrát udržujeme stále mierne vlhký, nie premokrený. Nádoby umiestnime na slnečné stanovište.

Pestovanie reďkoviek v skleníku

Semená možno vysievať aj do skleníka či pareniska. Pokiaľ zvolíte veľmi skorú odrodu určenú na rýchlenie a váš skleník je dostatočne vyhriaty, môžete zeleninu zberať už za dva až tri týždne. Všeobecne sa úrody pri pestovaní v skleníku, fóliovníku či parenisku dočkáte vždy skôr. Vo vyhrievanom skleníku potom môžete reďkovky pestovať celoročne a mať tak čerstvú zeleninu aj počas zimy.

Pestovanie reďkoviek v zime

Ako sme si už spomenuli vyššie, reďkovky možno pestovať aj počas zimy. Môžeme tak urobiť vo vykurovanom skleníku alebo v interiéri pri pestovaní v kvetináči. Na zimné pestovanie volíme odrody určené na celoročný výsev. Aj počas zimy myslite na to, že reďkovky potrebujú dostatok svetla. Kvetináč by mal byť vždy umiestnený na okennom parapete orientovanom na juh. Pre rýchlejšie klíčenie aj rast je dobré miestnosť vykurovať. Inak sú ale reďkovky mrazuvzdorné a nízke teploty im neublížia.

Sadenie reďkovky

Doba výsevu reďkoviek závisí od odrody i podmienok pestovania. Veľmi skoré odrody vhodné na rýchlenie môžete vysádzať pokojne hneď vo februári. V tento čas ale nevysievame do záhonov, ale do skleníkov či vyhriatych parenísk.

Do voľnej pôdy v záhonoch vysievame semená od apríla. Pokiaľ máte odrodu vhodnú na celoročné pestovanie, môžete nechať výsev pokojne na jeseň, konkrétne na september.

A ako vysádzať reďkovky? Medzi jednotlivými riadkami nechávajte medzeru 10 centimetrov. Hĺbka na uloženie semien je 1-1,5 centimetra. Nezabudnite rastliny vyjednotiť tak, aby medzi nimi bol priestor približne 4 až 5 centimetrov.

Zber reďkovky

Reďkovky opäť zberáme podľa typu zvolenej odrody. Veľmi skoré druhy môžeme mať na tanieri už za 2-3 týždne, špeciálne ich pestujeme v teplom skleníku. Všeobecne sa však úrody dočkáte počas 30 dní, u veľmi neskorých odrôd aj neskôr. Nie je ale žiaduce nechávať rastliny príliš dlho v záhone. Tie, ktoré začnú nakvitať, majú potom zbytočne horké až pálivé buľvy, prípadne prerastajú a drevnatejú. Hraničný termín pre zber je 8-10 týždňov od výsevu.

Ako skladovať reďkovky

Zozbierané reďkovky majú tendenciu rýchlo vädnúť. V prvom rade teda odstránime listy, ktoré sú jedlé a môžete ich použiť napríklad do šalátu. Následne buľvy očistíme od hliny. Reďkovky skladujeme v chladničke a čo najskôr spotrebujeme. Aby si zachovali šťavnatosť a boli stále chrumkavé, môžete ich dať do uzatvárateľnej nádoby s čistou vodou.
 
TIP: Jeseň je ideálnym obdobím aj na výsadbu cesnaku. Ten sadíme do zeme najmä v neskorých jesenných mesiacoch, vďaka čomu je sadivo chránené pred mnohými škodcami. Viac sa o jesennej výsadbe cesnaku dozviete v našom predchádzajúcom článku.